Len bite, pán veľkomožný!

Génius môže namaľovať obraz s okom mimo tváre. Ale musí byť Picasso. Lebo podobne ako Michelangelo najprv dôverne a dôkladne spoznal celé biologické ľudské telo a jeho tvar. Až potom mohol nájsť tvár, ktorá má celkom iný tvar. Génius nie je to isté, čo blázon, aj keď to na prvý pohľad tak vyzerá.

29.12.2021 16:00
debata (21)

Tento rok sa zapíše do malých slovenských dejín ako bizarná maľba. Ľudia s mocou vytrvalo tlčú po hlave bezmocných a ešte od nich vyžadujú, aby mlčali. A poslúchali. A ešte svojho pána aj milovali. Ako ten náš slávny Pacho, hybský zbojník: len bite, bite, pán veľkomožný! K moci sa dostali tieto naše esá legálne a pravidlá vyžadujú rešpekt aj k tým, ktorých sme nevolili. Lenže rešpekt nie je to isté, čo dôvera. Dostávame príkazy milovať sa, nie nenávidieť.

Prezidentka republiky vníma zranenú krajinu, ktorej nerozumie, vyzýva na lásku, a vzápätí ako učiteľka na tabuľu napíše, koho milovať máme a kto je toho nehoden. Ten nehodný neborák dostane zase len poza uši. Médiá sa čvachtajú v zlobe na zlobu. V demokracii býva ostrie zamerané na tých, čo vládnu, nie na tých, čo pri volebných urnách moc stratili. Ale u nás?

Raz dávno Ján Čarnogurský – vtedy ešte ctený – uštipačne poznamenal, že novinári majú pamäť tak pätnásť dní dozadu. Preto sa dnes celkom darí naratívu, že toto je síce taká nechutná vláda, ale musí riešiť, čo nespôsobila (a prázdna špajza k tomu, z ktorej sa sypú miliardy ako z rozprávkovej kapsy potras sa…), a preto to má ťažké. A kedy to mala ktorá vláda ľahké? Keď sa rozdelil svet, rozbili trhy, armády, rozdelil sa štát, kolkovali sa peniaze, vydávali sa nové a potom zase nové (eurá)…? Nič z toho sa nemala vláda kde naučiť. Žiadna. Neboli dokonalé, dôvera sa stenčovala, no predsa len sa zdalo, že vedia, čo robia. Tu nevie ani len pravá ruka, čo robí ľavá. Hlavné je, že bije!

Takto sa žiť nedá, jed preniká do špiku kostí. Ale žiadnymi voľbami sa predsa nemeníme my sami. Môj spolužiak mi urobil rodokmeň, to je teraz taká móda. Mám prehľad o predkoch do desiateho kolena. Prvé mi udrelo do očí, koľko detí im umrelo. Z čoho sa tí ľudia vedeli radovať? A mali na to vôbec dôvod?

Obdivovala som mamu môjho muža. Od včasného rána som ju vídala na dvore, tu umývať vajdlink, tu vykopávať zemiaky, tu vyťahovať mrkvu, otriasať ju od hliny a potom umývať pri studni, vylamovať kukuricu či lúskať fazuľu pod bránou. Vždy niečo robila, iba večer, než išiel seriál, si umyla nohy, sadla k televízoru a z kuchyne sme počuli jej hlasný smiech. Veľmi rada žila. Až u nej som videla tú radosť – z každodenného údelu. Hoci jej prvé slová pri raňajkách vždy boli: a co budeme robit?

Zakaždým sa niečo našlo. Na doske do preosiatej múky roztĺcť vajíčko, zamiesiť na štrúdľu, pozbierať opadanky spod jablone, nastrúhať, natĺcť orechy, pomlieť mak, vytiahnuť na obruse cesto až na hodváb, zakrútiť, dať do rúry, zamiesť chodník pred domom, odniesť na cintorín kvety, zapáliť sviečku… Život krok za krokom, vždy s niekým a pre niekoho.

© Autorské práva vyhradené

21 debata chyba
Viac na túto tému: #Picasso #Ján Čarnogurský #prezidentka #Michelangelo #Pacho hybský zbojník
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy