Krajiny s najpevnejšou domácou menou, ako boli predovšetkým Nemecko, Rakúsko, Holandsko, už od začiatku museli vedieť, že „spoločná menová špajza“ s rozpočtovo nezodpovednými štátmi (Taliansko, Portugalsko, Grécko) nebude prechádzka ružovou záhradou.
Nízke úroky, za ktoré si tieto štáty dokázali v spojení s novou menou požičať peniaze vydávaním dlhopisov, boli extrémne lákavé. Šibnutím prútika po prijatí eura už investori boli spokojní aj s päťpercentnými úrokmi. Dovtedy boli úroky často až dvojciferné. Keď sa prevalili na verejnosti fakty o falšovaní výsledkov hospodárenia verejných financií, Grécko podstúpilo ozdravnú kúru spojenú so šetrením, škrtaním výdavkov aj s vynútenou obetou súkromných veriteľov gréckeho dlhu. Tí museli pri tzv. vynútenom strihaní dlhov (haircut) oželieť až 75 % z každého požičaného eura. Medzi poškodenými veriteľmi boli banky, poisťovne, ale napríklad aj niektoré dôchodkové spoločnosti pôsobiace na Slovensku.
Euro začalo platiť v hotovostnej podobe 1.1. 2002, pričom kurzy mien zakladajúcich členov eurozóny k mene euro boli zafixované už v roku 1999. V súčasnosti eurozóna pozostáva z 19 krajín a vo viacerých ďalších krajinách spoločná mena je platidlom aj bez oficiálneho súhlasu ostatných štátov (Čierna Hora), alebo je peňažnou jednotkou, na ktorú je domáca mena fixne naviazaná (napríklad Bulharsko).
Euro vznikalo ako projekt hospodárskej stability. Jeho výhody však čoraz viac nahlodáva enormný rast dlhov skoro vo všetkých štátoch eurozóny. Pôvodne definované podmienky označované ako Maastrichtské kritériá sa v dôsledku výdavkov spôsobených pandémiou stali iba zdrapom papiera, ktoré sa mnohé štáty eurozóny už ani nesnažia plniť. Existencia menovej únie s veľkým počtom rôznorodých ekonomík s diametrálne odlišnou štruktúrou tvorby HDP a nejednotný prístup krajín v rozpočtovej zodpovednosti boli hlavnými argumentmi kritikov zavedenia eura.
Najväčšou zaťažkávacou skúškou eura bude súčasná pandémia a náklady na kompenzáciu jej dôsledkov. Rozdávanie peňazí, ktoré nie sú podložené výkonmi ekonomík, sa logicky odráža vo výraznom zvýšení inflačných tlakov, ktoré môžu vyústiť do cenovo-mzdovej špirály. Mnoho ľudí počas pandémie dostáva peniaze za to, že je doma, bez vytvárania spoločenských hodnôt. Zároveň menej míňame za tovary a služby. Z nich však štátom plynú výnosy v podobe vybranej DPH. Neminuté a nadmerne natlačené a cez štátne dlhopisy požičané peniaze spolu s inflačnými obavami si hľadajú cestu, za čo majú byť minuté.
Zavedenie eura pomohlo firmám a poškodilo majiteľov úspor. Úspory firiem predstavujú hlavne transakčné náklady na úhradu záväzkov do zahraničia a inkaso pohľadávok, kurzové rozpätia pri devízových operáciách a odbúranie menových rizík. Dôležitým benefitom eura je tiež oveľa širšia možnosť získavania kapitálu za nižšie úroky. Odbúranie kurzových rozdielov po zavedení eura u občanov je však zanedbateľnou výhodou v porovnaní s tým, že sporiteľom neprinášajú skoro žiadne úroky. Peniaze uložené v bankách preto možno z pohľadu neefektívnosti prirovnať k jazde na koni po diaľnici.