Kto sa bojí deportácie (prípad Djokovič, vláda a referendum)

Za nami je víkend poznamenaný deportáciami. Tá skutočná sa udiala na opačnej pologuli. Po rozhodnutí austrálskych orgánov Novakovi Djokovičovi neostávalo nič iné ako nasadnúť do lietadla. Na oboch pologuliach sa vztýčili lesy palcov hore aj dole.

18.01.2022 16:00
debata (5)

Aj u nás sa tlieskalo tamojším úradom, že svoj prísny antipandemický meter uplatnili aj na slávneho neočkovanca, ktorý nedbajsky vypĺňa vízové a iné potrebné formuláre. Je vedľajšie, že podľa niektorých komentátorov Djokovič patrí k najzdravším ľuďom na svete. Verejný záujem si Austrália definovala a jeho kritériám a pravidlám sa musel podriadiť.

Palce hore sa týkali najmä rovnostárskeho uplatňovania pravidiel. No aj tamojších prísnych opatrení na ochranu verejného zdravia. Koho gniavi úzkostná obava o svoj život a životy blízkych, nekrúti hlavou nad reálnym účinkom pravidiel, či sú to existenčne ohrozujúce pokuty pre neočkovaných, alebo ich vykázanie do prežívania mimo sveta kultúry a športu. Uznáva, že je nutné a hádam prospešné podriadiť sa tomu, ako verejný záujem definovala vláda.

Zúženie životného priestoru nie je deportácia. Je to len téma medzi riadkami. Je tu významnejšie riziko deportácií. V súvislosti s úpravou ústavy to v rozhlasových Sobotných dialógoch naznačil predseda vlády. Eduard Heger vidí do diaľky a vidí Slovensko, ktoré postihujú pravidelné deportácie politikov z vládnych kresiel. A osobitne tých politikov a vlád, ktorí sa pokúsia o potrebné reformy, a tým sa znepáčia občanom.

Premiér bol znepokojený. Obáva sa, že ak by občania mali právo požadovať referendum o odvolaní vlády, zbavilo by to akúkoľvek politickú garnitúru odvahy a odhodlania na nevyhnutné reformné kroky.

Obavám predsedu vlády z deportácií reformných vlád rozumiem. Majú jasný zdroj. Je to jeho predpoklad, že my občania nerozumieme vládam, že nedokážeme rozpoznať ich dobré úmysly a kvalitu pripravovaných reforiem, hoci nám ich dookola približujú v pekných heslách a niekedy aj v grafoch.

Premiér túži po dôvere od občanov, no sám občanom neverí. Ľudia sa nebudú namáhať s referendovými petíciami pre nič za nič. Aj neškolený praktický rozum vie, že ani najkrajší politický sen neposvätí prostriedky. Vie, že sklon dokopávať nás ku šťastiu nemá len otvorene totalitný režim, ale aj netrpezlivá politická garnitúra, ktorá sa chce za jedno volebné obdobie zapísať do dejín zreformovaním krajiny. O

Občan nemusí byť medzinárodným expertom, aby vedel odhadnúť, že také reformy bývajú šité prirýchlo a modely a výpočty, o ktoré sa opierajú, pracujú s nepresnými a neúplnými dátami. Premiérovi síce veľmi záleží na obnove dôvery, ale ak to tak naozaj je, mal by vziať do úvahy, že o reformné nástroje posvätené vzletnými účelmi sme sa tu neraz a ťažko popálili.

Štvorročný čas je jednoducho prikrátky na prípravu dobre premyslených reforiem so starostlivo zváženými možnými dôsledkami a na ich doplnenie záložnými plánmi. Premiér však za tento časový horizont nevie vyjsť. Predpokladá, že každá vláda bude stĺkať právne predpisy za pochodu, prijímať ich bez širšej diskusie a s vylúčením oponentov a meniť ich skôr, než na tých predchádzajúcich uschol atrament. Aspoň my občania verme, že sa dá vládnuť inak.

© Autorské práva vyhradené

5 debata chyba
Viac na túto tému: #reformy #Austrália #utečenci #Novak Djokovič #referendum #Eduard Heger
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy