Olympijský víťaz sa vo svojej krajine stáva národným hrdinom a ambasádorom svojho športu, vzorom športujúcej mládeže. Prestíž olympiáde dodáva i súťaž krajín v zisku medailí. Vlastne ide o boj všetkých proti všetkým podľa pravidiel fair-play.
V antickej tradícii boli olympijské hry dôvodom prerušiť vojny a počas súťaže atlétov rešpektovať mier. Tento dobrý zvyk sa oplatí rešpektovať i dnes, keď svetové mocnosti, disponujúce hrozivým vojenským arzenálom, majú súčasne skvelých športovcov, ktorí sa môžu stretnúť v boji, kde sa neprelieva krv. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote budú sklamaní milovníci vojny, túžiaci po „bitke Američanov s Rusmi do posledného Ukrajinca“. Olympiáda má prednosť. Novinári dokonca prišli s divokou hypotézou, že čínsky prezident požiadal ruského, aby s vojnou počkal, kým sa v Pekingu došportuje.
I keď sa tvrdí, že politika nepatrí do športu, pokušenie politikov priživiť sa na športe je neodolateľné. Krajiny, ktoré sa podujmú hostiť olympijské hry, isto nie sú motivované iba láskou k športu. Určite sa chcú v dobrom svetle ukázať svetu, získať si medzinárodné sympatie. Pri olympiáde vždy ide aj o PR, marketing a o ekonomické záujmy. Hoci o dobré renomé stojí každý, krajín schopných usporiadať olympijské hry je málo. Nároky olympijského výboru na športoviská, logistiku a zázemie týchto gigantických podujatí sú pre väčšinu krajín nesplniteľné.
K čínskej olympiáde sa dá dopredu povedať, že nebude mať chybu. To ale neznamená, že zmĺknu hlasy, podľa ktorých je chybou, že sa olympijské hry konajú v Číne. Politický bojkot hier predovšetkým zo strany USA, ktoré Čínu vnímajú ako ekonomickú a bezpečnostnú hrozbu, sa našťastie nerozšíril na bojkot športovcov, ako tomu bolo za čias studenej vojny. A neúčasť politických delegácií z krajín, ktoré majú k Číne výhrady, zrejme nijako neovplyvní výkony a morálku športovcov. Politici ich totiž uistili, že im budú držať palce pri televízoroch.
Vždy, keď sa okolo športu začne šermovať ideológiou, keď športovci majú túžbu demonštrovať politické postoje, keď sa upozorňuje na rasovú diskrimináciu alebo sa kritizuje údajné porušovanie ľudských práv v krajine, ktorá hostí olympionikov, športu to škodí, respektíve nepomáha. Pokiaľ ide o súčasný západný protičínsky mainstream, je zaujímavé, že na rozdiel od médií, ktoré lamentujú nad čínskou diktatúrou, v ankete k otázke, či by sme ako športovci mali morálnu dilemu zúčastniť sa v Číne olympiády, deväť ľudí z desiatich odpovedá nie.
Všetky ekonomické a politické problémy s organizovaním olympiád by vyriešila celosvetová dohoda vrátiť toto podujatie tam, kde sa zrodilo. Do Grécka. Spoločnými silami postaviť v Aténach štadióny a športoviská, ktoré by sa raz za štyri roky stali centrom svetového športu. A svetového mieru.