Zdalo by sa, že pandemické problémy a s nimi súvisiaci šláger o všeobecnej nechuti Slovákov k vakcinácii už pominuli. Namiesto toho spoločnosťou otriasa vojna v súvislosti s ukrajinskou krízou, v ktorej i naďalej kraľuje motív o dezolátoch, o tom, kto je slušný človek a kto už nemá právo hlásiť sa k slušným ľuďom.
Mnohí sa už asi nazdávajú, že spolu s tým zmizol aj omikron. Žiaľ, ustálene nízka úroveň zaočkovanosti (približne polovica obyvateľstva) má s najnovším do popredia vystúpivším geopolitickým fenoménom skutočne niečo spoločné – a nie je to prvoradý vplyv tzv. dezinformačných stránok, ale skutočne nesmierne nízka miera dôvery k štátu ako takému a ku kompetentnosti súčasnej vlády dvojnásobne.
Nízky a teraz aj klesajúci záujem o očkovanie je iste spôsobený obrovskou únavou z pandemického vývoja, počas ktorého boli všetky opatrenia sprevádzané chaosom, nekompetentnosťou a kontraproduktívnou politizáciou zdravotníckych otázok. V situácii, keď mala vláda spoločnosť zjednocovať triezvymi krokmi, ju, naopak, ešte viac miatla, rozoštvávala a ponižovala. Môže nás to nastokrát hnevať, ale je zbytočné pripisovať neochotu ľudí len akejsi iracionálnej nedôvere k vede a pseudosociologicky sa to usilovať vysvetliť pomyselným nižším civilizačným stupňom národa.
To, že ľudia mali záujem rešpektovať pravidlá, ukazuje aj počiatočná organizovanosť a zomknutosť. Niet pochýb, že i vo všeobecnej dôvere k vakcinácii by sme sa posunuli na vyššie priečky, nebyť tej šialenej atomizácie spoločnosti a osočovania, namiesto systematického vysvetľovania a podpory ľudí v núdzi.