Zatiaľ čo sa Západ sympatizujúci so súčasným ukrajinským režimom pohoršuje nad podporou separatizmu, na Donbase sa porušenie medzinárodného práva oslavuje ako uznanie práva na sebaurčenie a ako šanca prežiť.
Existujú logické dôvody, prečo medzinárodné právo trvá na štátnej zvrchovanosti, územnej celistvosti či nemeniteľnosti hraníc. Každá zmena hraníc je totiž potenciálnym zdrojom konfliktov. Na tom nič nemení argumentácia, že sa uznaním nezávislosti predchádza genocíde a porušovaniu ľudských práv. Medzinárodné právo ale nie je naklonené právu na sebaurčenie ani v prípadoch, keď konflikt nehrozí. Nežiaduci je jednoducho precedens, ktorý by inšpiroval menšiny, čo sa vo svojej krajine necítia komfortne a rady by boli „svojím pánom“.
V praxi sa občas v rozpore s medzinárodným právom hranice menia. Dochádza k uznaniu separatistov, vojenským intervenciám, okupáciám zvrchovaných krajín, neraz bez mandátu OSN, alebo z príčiny, ktorá sa neskôr ukáže byť falošnou zámienkou. Je to preto, lebo medzinárodnému právu a diplomacii je odnepamäti nadradené právo silnejšieho. Slabší sa dovolávajú pravidiel, silní ich diktujú. Veľmoci pred medzinárodným právom uprednostňujú vlastné záujmy. A pretože garantovať dodržiavanie medzinárodného práva sotva môže niekto, kto nemá reálnu moc, ostane občas medzinárodné právo iba na papieri.
Geopolitika sa medzinárodným právom neriadi. Odvíja sa od toho, čo si dovolia veľmoci. Či už je ich záujmom poškodiť konkurenciu, alebo nenechať sa poškodiť, nikdy nevyhrá slabý. Konkrétne ťahy na geopolitickej šachovnici nevypovedajú o tom, kto má lepšie znalosti medzinárodného práva. Závisia vždy od toho, čo si ktorý aktér mocenskej hry môže dovoliť, respektíve, na čo si netrúfne, lebo vie, že by dostal po prstoch.
Ignorovanie medzinárodného práva Ruskom môže mať vážne ekonomické dôsledky, ale rovnako vážne dôsledky, predovšetkým bezpečnostné, by mala pre Rusko i nečinnosť. Táto kaša sa určite nebude jesť taká horúca; čo ale utrpí určite, je viera v zmysel diplomacie, viera v stratégiu win-win, viera v možnosť vzájomnej dôvery a rešpektu. Pokiaľ ide o Západ, ten Rusku neveril a neuveril, a po víťazstve v studenej vojne s ním zaobchádzal ako s konkurznou podstatou. Teraz sa ale karta obracia, Rusko na revanš neverí Západu, neráta s možnosťou nájsť spoločnú reč a preventívne sa pripravuje na najhoršie. Rovnako už, mimochodom, Západu neverí Čína a naštrbená je i dôvera medzi EÚ a USA.
Svet rýchlo speje k tomu, že nik nebude veriť nikomu a ničomu. Nebude platiť dané slovo, prestanú sa dodržiavať zmluvy, dohody, pravidlá. Ako k tomu došlo? Jednou z hypotéz je, že si Rusi a Číňania v jednej chvíli všimli, ako sa Američanom osvedčilo spoliehať sa radšej na právo silnejšieho, než na právo medzinárodné. Povedané slovami klasika: verba movent, exempla trahunt. Americký príklad priťahuje.