Kolektívna pamäť

Pamäť má viacero podôb. O tej historickej sa zvykne hovoriť, že kto ju nemá, nemôže sa z nej poučiť, a to, z čoho sa nepoučil, si musí zopakovať. Reč je o kolektívnej pamäti, ktorá sa na rozdiel od individuálnej opiera o širšiu, generačnú skúsenosť a mala by byť odolná voči manipulácii.

12.05.2022 14:00
debata (4)

V prejave k výročiu konca 2. svetovej vojny spisovateľka Lenka Procházková hovorí, že „keď strom s hnilými koreňmi uschne, je to preto, že už nemôže čerpať vodu. A tak i národ, ktorý sa nestará o svoju kolektívnu pamäť a nechá ju hniť, stráca schopnosť čerpať z nej poučenie a povzbudenie. Inak povedané, národ bez pamäti je i bez budúcnosti.“

Či kolektívna pamäť predstavuje spoľahlivú obranu voči prepisovačom histórie, je neisté. Lenka Procházková sa domnieva, že hoci pamätníci 2. svetovej vojny odchádzajú, „ich príbehy s nami zostávajú ako súčasť našej historickej a citovej výbavy. Pomníky možno zbúrať, hroby zhanobiť, knihy spáliť, ľudí obžalovať a uväzniť za názor, ale vďačnosť zastreliť nemožno“. V konfrontácii s drsnou realitou sa ale kolektívna pamäť neraz prikrčí, ako ohrozený slimák sa stiahne do ulity. A i v tom najlepšom prípade kolektívna pamäť bledne, ak príbehy, ktorými drží pokope, nemá kto rozprávať.

Patrí budúcnosť národom opierajúcim sa o kolektívnu pamäť, alebo budúcnosť patrí národom bez budúcnosti? Všimnime si, ako sa dnes prepisuje história. Vnáša sa do nej chaos: historické udalosti sa reinterpretujú, historické hodnotenia sa relativizujú. Potrebám dneška vyhovuje konštatovanie, že čo bolo, mohlo byť inak. Historik dokáže upozorniť na zločinnosť u hrdinov a hrdinskosť u zločincov. Aby však minulosť politicky ladila s dneškom, netreba ju prekrútiť. Stačí ju zamlčať.

Dlhému obdobiu mieru vďačia Európania za to, že v kolektívnej pamäti jednotlivých národov ustúpili do pozadia hrozby, proti ktorým sa v minulosti ľudia zvykli zomknúť, aby ako národ spolu prežili. Mieru spoločnosť vďačí za luxus, keď ľudia odlišných názorov nemusia žiť spolu, ale iba vedľa seba, bez nutnosti sa dohodnúť alebo sa aspoň vzájomne poznať a tolerovať. Kolektívna pamäť je výbavou do nepohody, ktorá by sa v spoločnosti mala zobudiť, keď je zle. Nechceme ale od slimáka, aby vyliezol z ulity, keď sa mu to najmenej hodí?

Dúfame, že keď bude treba, rozpomenieme sa, kým sme a kam smerujeme, pretože to máme zakódované v kolektívnej pamäti. Ako sa však kolektívna pamäť prejaví v globalizovanom kolektíve, v štátoch, ktoré sa v dôsledku migrácie nekryjú s národmi? Bude to kolektívna pamäť komplexnejšia, ocitneme sa vďaka nej multikultúrne „nad vecou“? Nehrozí, naopak, atomizácia spoločnosti, keď kolektívna pamäť ohlási „error“, pretože skúsenosti ľudí, ktorí tvoria spoločnosť, sú nekompatibilné?

Obava, že kolektívnu pamäť preceňujeme, je namieste. V politike platí bonmot, že historická pamäť voliča nepresahuje jedno volebné obdobie, je teda kratšia než štyri roky. Otázka znie, či sme svedkami nepoučiteľnosti jednotlivca, alebo kolektívu. A či sa skutočne nemôžeme spoľahnúť na vlastnú hlavu.

© Autorské práva vyhradené

4 debata chyba
Viac na túto tému: #globalizácia #kolektívna pamäť
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy