Je pochopiteľné, že zabávači sú na stav humoru v populácii citliví, pretože spoločnosť, ktorá sa berie príliš vážne, nie je ideálne publikum. Otázka ale je, či sa prestávame smiať kvôli strate zmyslu pre humor. Možno je problém v súčasnej zábave, ktorá nie je ochromená iba politickou korektnosťou, ale súčasne i politickou angažovanosťou. Sú vtipy, na ktorých sa zasmeje iba polovica populácie, kým tá druhá sa nad nimi pohorší. Stáva sa to napríklad vtedy, keď humor spočíva v zosmiešňovaní politika, ktorého časť národa nemôže vystáť, kým inej časti hovorí z duše.
Pred časom som sa opýtal Milana Markoviča, či podľa neho existuje niečo, o čom sa nežartuje. Chvíľu rozmýšľal a potom povedal, že detská smrť. Presvedčenie, že žartovať možno prakticky o čomkoľvek, je podstatou humoru čierneho, ktorý nerešpektuje žiadne tabu. Tolerancia čierneho humoru je spoľahlivým testom slobodomyseľnosti vo verejnom priestore. Oficiálna zábava sa končí vtedy, keď je čierny humor z verejného priestoru vykázaný na perifériu, čiže medzi ľudí, ktorí sa bavia na úkor médií, s ktorými nie je žiadna zábava.
Úloha zábavy a humoru v neveselom svete je, samozrejme, iná než v časoch bezstarostných. Krízy všetkého druhu škodia zábave, pretože sú sprevádzané neznášanlivosťou, agresivitou, fanatizmom. Ideologický aktivizmus spoľahlivo sterilizuje verejný priestor a zábavu eliminuje ako čosi neseriózne, neúctivé, nepatričné. Čierny humor naproti tomu práve z kríz čerpá hlavné živiny. Nepublikovateľné vtipy na adresu nekompetentných politikov a ich absurdnej agendy sú terapiou, ktorá nám pomáha duševne zvládnuť to, čo nemôžeme ovplyvniť, čomu sa bezmocne prizeráme.
Tiež treba mať na pamäti, že zábava a humor nie sú to isté. Zábava dokáže byť povrchná, bez vtipu a humoru. A humor nemusí byť veselý. Ruský Sputnik, ktorý je dnes v EÚ na indexe, uverejnil kreslený vtip, na ktorom dvaja ruskí vojaci so samopalmi sedia na troskách dobytého New Yorku a jeden druhému hovorí: „Najviac ma mrzí, že sme prehrali informačnú vojnu.“ Toto je príklad užitočného vtipu, ktorý nám umožňuje pochopiť, ako nás vidia tí, ktorým sa vysmievame. Keby s týmto kresleným vtipom prišiel našinec, z propagandistickej agitky by sa stal čierny humor!
Komediálni herci, klauni a moderátori zábavy spomínajú s nostalgiou na časy, keď ich za nekorektné žartovanie nikto neosočil, nestali sa terčom nenávisti na sociálnych sieťach. A zdôrazňujú, že „na slobode vyjadrovania a slobode slova predsa stojí celá naša demokracia“. S tým sa dá súhlasiť, ale drobný kaz na kráse to má. Komediant by sa nemal brať príliš vážne, ak si nárokuje právo nevážne žartovať. Smiať sa zabávačom je nepovinné.