Ten, kto by mu mal pomáhať v tejto nepríjemnej situácii, sú v podstate novinári, ale tí sú zrejme nateraz tiež natoľko pod silným vplyvom nežičlivých médií, až im na samotného Matoviča nezostáva dostatočný čas ani priestor. Pritom nielen v médiách, ale už hádam ani mimo nich. Stal sa z toho akýsi zlozvyk a azda i všeobecne prevládajúce presvedčenie, že ľudia väčšinou radšej pozerajú a počúvajú kohokoľvek iného ako samotného Matoviča. Čo je asi vrcholne nespravodlivé, aj keď je to fakt. Je totiž nesmierne ťažké dozvedieť sa od neho niečo nové, ešte ťažšie niečo zaujímavé, no najťažšie niečo dôležité. Teda také, čo by aj chvíľu platilo alebo niekedy prinieslo trebárs nejaký všeobecný prospech.
Akoby bol nejako zakliaty či azda počarený – sťa neuznávaný Popolvár zo známej slovenskej rozprávky. V nej je protagonista charakterizovaný veľmi presne, a to nielen psychologicky, veď rozprávky iste odrážajú aj staré politické skúsenosti národa: „Každý ho len Pecúch a Popolvár – hnusná tvár prezýval, lebo najviac pri ohnisku vysedával. Neboráčik, bol veľmi dobrý a jeho dobrotu druhí, aj sami jeho rodičia, za hlúposť pokladali. Ale on o to nič nedbal, len taký zostával.“ V rozprávke sa hlavný hrdina napokon vyšvihol z biednych pomerov, ba dostal aj princeznú za ženu a aj kráľovstvo, lebo každého a všetkých napokon prekonal, ohromil a obalamutil.
Čo je napríklad pri takých voľbách bežné nielen v obligatórnych predvolebných rozprávkach, ale oveľa častejšie aj potom, teda už v samotnej hlbokej demokracii. No ak demokracia na svojej plavbe naráža na plytčiny v podobe sileného uprednostňovania nejakých pokrokových a správnych názorov, potom sa tieto rýchlo dostanú na výslnie. Bez tých ostatných, akoby paradoxne teda bez tých „zlých“ či „horších“, potom tieto náhľady rýchlo nadobúdajú podobu tých druhých a opačných, lebo nijaké iné už nie sú k dispozícii. Ide potom o rozprávku, v ktorej chýba princ alebo princezná, alebo čary a tak.
Samotný hrdina na základe svojich ilúzií sa tak dostáva do priestoru iného žánru a on sám má pri všetkej svojej trápnosti neodbytný pocit, že je hlavnou postavou dokonalej antickej tragédie. Ocitá sa však zaslúžene iba medzi nudnou epickou banálnosťou a vlastnými spŕškami neveľmi lyrických nadávok. Tie patria síce iným, no napriek tomu postupne tvoria okolo jeho hlavy pomyselný veniec z povädnutých a extrémne použitých hnedastých listov lopúchových.
Veru, veď ak aj človek pomenej študoval, mohol by už z rozprávky tušiť, že nielen zo šiat, ale aj z názorov môže časom presvitať číra nahota. Veď ako prezradil poľský aforista Stanisław Jerzy Lec: „Ako sochár nahú sochu Casanovu vytvorí? Nuž bude mať list vavrínový, kde iní majú figový.“