Preto niektorí koaliční politici oduševnene upozorňujú, že by to znamenalo príklon k Moskve, sprevádzaný navyše ešte aj príklonom k fašizmu, potom k rozkrádaniu verejných financií, k oddialeniu školskej reformy, k zdražovaniu cibule a aj k bezuzdnému počúvaniu klasickej hudby v prostredí učňovskej mládeže.
To by však bolo to najmenej, lebo vo všeobecnosti vyslovujú dosť také zvláštne presvedčenie, že predčasné voľby by súčasná koalícia hravo vyhrala, pretože jej obľúbenosť u národa a aj u cudzích štátnych príslušníkov je v danej chvíli nespochybniteľná. Teda ak by sa volieb nezúčastňovali také čudné a neželateľné, takpovediac „neolitické politické entity“, akými sú Peter Pellegrini a Robert Fico. Alebo im podobní.
To je zatiaľ aj najsilnejšie heslo vedúce k rozpadu vlády zo strany Richarda Sulíka a SaS. „Sme rok a pol do volieb. Ak by to takto pokračovalo ďalej, bola by SaS spoluzodpovedná za triumfálny návrat Roberta Fica“, vysvetľoval pomerne oneskorené rozhodnutie o odstúpení od koaličnej zmluvy vládnej strany SaS jej líder.
Najrozumnejšie sa zdanlivo k tomu postavil predseda parlamentu a strany Sme rodina Boris Kollár: „Oni to začali, oni to musia ukončiť!“ Oni sú totiž nateraz príčinami všetkých napätí. Oni sú vlastne dvaja lotri – Igor Matovič a Richard Sulík – medzi ktorými je Kollár predčasne ukrižovaný aj so všetkými nájomnými bytmi. Preto aj dodal, že „túto psychiatriu treba už ukončiť“.
Ide o podobný postoj, aký vo vypätej situácii v biblických dejinách onehdy zaujal nezaujatý sudca s rozviazanými a opláchnutými rukami Pilát Pontský. Predseda vlády Eduard Heger však napriek oným zlovestným udalostiam v koaličnej zmluve nebol nateraz veru o nič menej zábavný alebo cynický ako ostatní. „Vymenoval, čo všetko musela vláda zvládnuť a že to bolo spoločné dielo. Apeloval na SaS, aby spoločne ako koalícia pokračovali ďalej.“
Na tomto pozadí sa citlivejší čitateľ nemôže ubrániť úprimným slzám, najmä pri myšlienkach Veroniky Remišovej, v ktorých sa podvedome vracia k magickému číslu štyri. Boli to vždy štyria členovia strany OľaNO, potom štyria partneri v koalícii a podobne. V samotnej strane Za ľudí sa počet poslancov tiež pomaly blížil ku štyrom, a bolo už istotne iba otázkou času, kedy stranu Za ľudí ministerka postaví, ako sa dosť nešťastne svojho času vyjadrila, „za nohy“. Pri „nohách“ a pri „štyroch“ nezlomne zotrváva aj v týchto ťažkých chvíľach: „Strana Za ľudí urobí maximum pre to, aby koalícia dovládla na štyroch nohách.“
Neviem však, či to skôr prorocky nepripomína úpenlivú prosbu berlínskych opilcov, povädnutých nadránom pri barovom pulte: „Prosím vás, položte mi ruky na zem, nech môžem ísť domov!“