Naša verejnosť sa po sklamaní z politických rozhodnutí, ktoré priniesli viac negatívnych dôsledkov ako úľavy, neobrátila masovejšie k vede. Dôvera k najspoľahlivejšiemu zdroju poznania od určitého obdobia stagnovala.
Je to asi nefér, ak uvážime, koľko času vedci venovali tlačovým konferenciám, vysvetľujúcim diskusiám či účinkovaniu v kampaniach, aby podporili očkovanie. Napriek vyčerpávajúcej snahe bol ohlas verejnosti vlažný. Predstavitelia štátu ocenili ich obetavú edukačnú misiu. Verejnosť však nie.
Sklamanie z nedostatočnej dôvery omína. Zmrazilo dôveryhodnosť vedcov to, že stáli plece pri pleci s predstaviteľmi najnedôveryhodnejšej profesie? Možné to je. Je tu však aj iné, osvedčenejšie vysvetlenie. Tradične pomáha udržať si tvár, ak druhí neprijímajú naše dobré myšlienky. Ako príčinu takejto rezistencie odhaľuje ťažkopádnosť, skostnatenie či iný defekt mysle toho, kto ponúkanému dobru vzdoruje.
Predstava o obskúrnostiach myslenia druhých nás zbavuje pocitu, že sme v našich argumentoch zlyhali. A ako takýto kolaps intelektu vieme diagnostikovať? No veď ho dokazuje práve nechuť či neschopnosť prijať správny, lebo náš, výklad vecí. Takto si uľavujeme ako bežní ľudia, no tiež často aj ako akademici napriek tomu, že vysvetľovať usporiadanie mysle správaním a správanie usporiadaním mysle je tautológiou, ktorá vo vede nemá čo hľadať.
No aby som nekrivdila. Väčšina bádateľov či popularizátorov vedy sa neobmedzuje len na skvostne znejúce diagnózy o nedostatočnej rozumnosti časti obyvateľstva. Poctivo hľadajú aj pôvodcov takéhoto stavu. Pred časom sa zvyklo tvrdiť, že tieto kognitívne poškodenia spôsobil komunistický režim. Dnes sa poukazuje na neblahý vplyv sociálnych sietí, uzatváranie sa do názorových bublín a tiež na pôsobenie takzvaných trollov, šíriacich skryto, ale účinne kremeľskú propagandu.
Pamätníci si šepkajú o podobnosti dnešného boja proti tmárstvu a kampaní, ktoré viedol komunistický režim proti ideovým nepriateľom. Obsah sa rôzni a aj tresty za názorovú odlišnosť sú miernejšie. Zatiaľ. Hovoria však šeptom, lebo podobnosť zdôrazňovania jedinej pravdy ich desí. Desí aj podobné spochybňovanie pochybností. Veď pochybnosť bola vždy sprievodným znakom úsilia o čo najpresnejšie poznanie stavu vecí a družkou uvedomenia, že každá istota poznania je dočasná.
Z tradičných médií sa vytráca pochybnosť a podpora diskusií, v ktorých je možné pochybovať. Časť názorov je tabu. Mizne to, čo vnímame ako stav normálneho bezpečia – stretávanie sa s rôznymi pohľadmi aj na najsvätejšie veci a hovorenie o nich bez obáv z opovrhnutia. Hlad po takto vnímanej normálnosti odháňa ľudí od tradičných médií do azylu alternatívneho mediálneho sveta. To, že sa jeden a druhý svet postupne stávajú pevnosťami nepriateľských táborov, je daň za nepriateľstvo k pochybovaniu. Za toto nepriateľstvo veda napriek popularite výskumu konšpiračných teórií nemôže.