Vláda naoko túži po opozícii konštruktívnej, ktorá nesie spoluzodpovednosť za to, čo sa nepodarí, a súčasne si nemôže nárokovať zásluhy, ak sa náhodou darí. Ak sa ale opozícia chce vrátiť k moci, musí sa správať nekonštruktívne.
Dôležité je, že strany, ktoré sú striedavo pri moci a v opozícii, sú súčasťou systému. Líšia sa síce v detailoch, ale pokiaľ ide o riadenie štátu, používajú rovnaký, toho času kapitalistický softvér. Keď teda systém kolabuje, nahradiť vládu systémovou opozíciou, ktorá už predtým vládla, vôbec nič nerieši. Politický systém dnes stojí na liberálnom predpoklade, že úlohou politikov je prebiehajúce spoločenské procesy iba jemne korigovať, do ekonomických procesov nevstupovať a pravidlá harmonizovať s Bruselom.
Z pohľadu občana, ktorý eviduje, že sa politici nemajú k tomu, aby zaistili dostupné ceny energií, aby zabránili znehodnocovaniu peňazí, aby zaistili zamestnanosť, alebo aby aspoň garantovali spravodlivosť a slobodu slova, má dnes zmysel len opozícia nesystémová. S nesystémovou opozíciou je ale drobný problém. Je síce legitímna, ale nie je legálna. Pustiť sa do nesystémovej opozície evidentne nie je práca pre každého.
Zatiaľ čo o porevolučných pomeroch platí, čo kedysi napísal Stanislaw Jerzy Lec: „odvaha zlacnela, rozum zdražel“, v atmosfére predrevolučnej je to naopak. Rozum nestačí. Na konfrontáciu so systémom je nutná odvaha. Nefunguje to tak, že ktosi rozumný ponúkne riešenie, ako zmeniť neutešené pomery v prospech širokej verejnosti na úkor privilegovanej minority, a politici sa k tomu nadšene prihlásia. Priestor pre rozumné riešenie treba vybojovať. Ak už systém nemožno opraviť, treba sa ho zbaviť. Živorenie v nedôstojných pomeroch nebýva spôsobené absenciou rozumu, ale absenciou odvahy.
Pretože režimy nepadajú v politických kuloároch, ale na ulici, pád systému nie je možný bez širokého konsenzu občanov, že jeho oprava je nemožná. Keď u nás tento konsenzus vznikol naposledy, vyzeral režim robustnejšie, než ten dnešný. Opieral sa o silnú pravidelnú armádu, disciplinovanú políciu, štátnu bezpečnosť, ľudové milície a masy členov vládnucej politickej strany. Jeho hendikepom bola prehlbujúca sa zahraničnopolitická izolácia, ale nič nenasvedčovalo tomu, že sa verejnosť prikloní k nesystémovej opozícii a režim budovaný štyridsať rokov sa rozpadne za desať dní.
Ľudia v uliciach v novembri 1989 nevedeli, čo vyrastie na troskách „reálneho socializmu“, a mnoho ľudí s odstupom času konštatovalo, že sme sa dostali z blata do kaluže. Podobne ani dnes nie je jasné, či likvidácia korporátneho kapitalizmu, v ktorom o nás rozhoduje oligarchia, prostredníctvom akejsi servisnej elity, čiže politikov, lobistov a rôznych manažérov, môže vyústiť do systému naozaj demokratického, spravodlivého a bezpečného.
Isté je iba to, že nevyhnutnou súčasťou riešenia je odstránenie toho, čo už nefunguje.