Čo zatiaľ vieme: europoslankyňa a podpredsedníčka Európskeho parlamentu, bývalý europoslanec, dvaja asistenti a niekoľko ďalších osôb je obvinených, že za úplatky pomáhali „zlepšovať imidž“ Kataru. Blízkovýchodnému autokratickému režimu ide politicky o veľa: liberalizáciu vízového styku s EÚ a kontrakty na dovoz skvapalneného plynu. Katarskí vládcovia nepotrebujú, aby im biznis kazili nepríjemné otázky o dodržiavaní ľudských práv žien či sexuálnych menšín alebo o podmienkach, v ktorých žijú pracovní migranti.
Žiadna inštitúcia nie je úplne imúnna voči zlyhaniu jednotlivcov. Moc a vplyv prinášajú pokušenie využiť ich pre osobný prospech. Dôležité je, čo nasleduje: existuje reálna šanca na odhalenie a potrestanie vinníkov alebo naopak, vinníci dokážu využiť svoje postavenie na zabezpečenie beztrestnosti? To odlišuje individuálne zlyhania od zlyhaní inštitúcií.
Predstavitelia európskych inštitúcií sa zatiaľ predháňajú v ochote pomôcť s vyšetrením korupčného škandálu okolo podpredsedníčky europarlamentu Evy Kailiovej. Vyzerá to na prípad pár zhnitých jabĺk. No tak jednoduché to nie je.
Najlepšou prevenciou korupcie je transparentnosť a nezávislá kontrola. V oboch oblastiach však trpia európske inštitúcie niekoľkými nedostatkami.
Pri nástupe do mandátu predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová sľúbila vytvorenie nezávislého orgánu s právomocami a kapacitami vyšetrovať a trestať porušovanie etických pravidiel v inštitúciách EÚ. Po troch rokoch je stále len „v príprave“. Podľa podpredsedníčky komisie Věry Jourovej, zodpovednej za jeho prípravu, však pôjde iba o „poradný výbor“, bez možnosti vyšetrovať a sankcionovať. To neznie ako dostatočná ochrana etických pravidiel.
Európska únia zaostáva aj v regulácii lobingu. Register transparentnosti – zoznam skupín a jednotlivcov, ktorí zastupujú určité záujmy a snažia sa ovplyvňovať politické rozhodovanie – je založený len na medzi inštitucionálnej dohode, nie na európskej legislatíve. To oslabuje aplikáciu jeho (aj tak deravých) pravidiel. Do registra sa napríklad nemusia zapísať zástupcovia záujmov krajín mimo EÚ.
Pre poslancov Európskeho parlamentu sú pravidlá pomerne voľné. Popri svojom mandáte môžu mať iné stále zdroje príjmu – čo by mohlo byť v poriadku, ak by existovala nezávislá kontrola. Ich osobné financie však podliehajú len vnútornej kontrole europarlamentu. Nemusia tiež informovať o všetkých svojich pracovných stretnutiach. Prípad katarskej korupcie ukazuje, že tieto diery treba zaplátať.
Lobing je nevyhnutnou súčasťou politiky. Nedá sa zakázať, možno ho však účinne regulovať tak, aby neprerastal do korupcie. Základnými podmienkami sú maximálna transparentnosť a nezávislá kontrola. Európska komisia a parlament teraz môžu ukázať, či je škandál Katargate len individuálnym zlyhaním, alebo náznakom zlyhávania inštitúcií.