Mám jednu takú knihu, kde je veľa zimných obrázkov. Dospelým zovšedneli, poznajú ich z pohľadníc, ale deťom sa páčia, lebo je tam všetko ako naozaj, aj hrubé snehové periny na strechách chalúpok a aj drobné a husté sneženie. A aj vodníci a víly sú tam ako naozaj. Je to kniha Chlapec a hviezdy: je to zbierka veršov Jaroslava Seiferta, ktoré napísal k obrázkom a obrazom Josefa Ladu. Sú na nich výjavy zo všetkých ročných období a každý obrázok má svoju báseň.
Knihu som dostala na Vianoce, keď som mala osem. Je v nej venovanie od uja Daňa a tety Zlatky. Dali mi ju asi pre tie obrázky, veď ktoré dieťa by sa nechcelo naučiť kresliť ako Lada. Ani jeho vodník nebol strašný. Vyzerá dobrácky a taký sám, keď si v letnej noci zašíva topánku a keď v zime v rozodratom kožúšku bafá z fajky dym belší ako sneh naokolo.
Ladove obrázky som mala rada, Seifertove básne nie. No Daňo a Zlatka asi vedeli, že jeho verše si na mňa počkajú. Na čas, keď porozumiem cene toho, čo sa stratilo a stráca, toho, čo si hodno pamätať a čo sme v živote nevratne premeškali.
Vtedy ma však Seifertove verše sklamali. Neboli zábavné ako v iných Ladových knižkách, v ktorých sa maliar sám postaral o zábavu a poučenie detí. Napríklad také verše o pominuteľnosti vločiek a našich životov spradených z rovnako pominuteľných sekúnd v Piesni o vločkách. Dieťaťu sa nehodia k veselému obrázku, na ktorom sneží na chalúpky, vŕbu pri jazere a chlapca, ktorý má sánky a na nich snehuliaka. Alebo báseň Kĺzačka pri obrázku sánkovačky a iných zimných radovánok. Básnik v nej spomína na mŕtvych kamarátov a na hry, ktoré sa spolu hrali, a na tie, ktoré sa nestihli zahrať. Alebo báseň Pred štedrým dňom, ktorá sprevádza obrázok muža, ktorý kráča s jedličkou zo zasneženého lesa a končí sa veršom o ceste okolo zavretej brány do cintorína. Sú tam aj básne o vílach, ktoré si v jazierku omývajú nôžky od fialiek, ale žiadna vianočná báseň nie je veselá.
Smutná je aj tá o Vianočnej kolede – o to viac, že začínala tak rozprávkovo: orieškom, ktorý Popoluške priniesol holúbok. Bola o tom, ako deti cestou na koledu snívajú, čo by mohli nájsť v orieškoch, ktoré dostanú. Jeden by chcel kožúšok, druhý si želal teplé nohavice, ďalší chcel korčule na kľúčik, potom sa niekto osmelí túžiť po veľkých okovaných sánkach a dievčatko po prstienku s červeným kamienkom. Deti spievali pod každým oknom a vykoledovali si jabĺčka a orechy. Oriešky však neboli zázračné a keď ich deti doma rozlúskli, neboli v nich dokonca ani jadierka.
Nadlho som zanevrela na tie básne, v ktorých sa spomína cintorín, smrť kamaráta a deťom sa nadelia len prázdne škrupinky. No je tu čas, keď sú mi bližšie a životu podobnejšie ako Ladove obrázky.
Nie je to možno najlepší čas, ale sme ešte tu. Môžeme si navzájom ďakovať za to, že sa máme a že si môžeme niečo dať. Aj keď čas na mnohé poďakovania sme premeškali.