Kdejakí politici už sľubovali kdečo. Mečiar slovenské Švajčiarsko. Dzurinda dvojnásobné platy, slušnosť a hodnotovú politiku. Fico istoty, Matovič boj proti mafii (a ochranu pred Ficom), Heger ochranu pred Matovičom. Sľuby zanechali v realite takmer nebadateľné stopy, zato v politickej posteli moci sa už prestriedali, v rôznych kombináciách, takmer každý s každým.
Tridsať rokov panoptika. Veksláci premenení na biznismenov (a neskôr politikov), rýchlozbohatlícki privatizéri, finančnícki shark boys, oligarchovia prikrmovaní z verejných zdrojov. Záujmové skupiny si rozdeľujú politické strany, médiá, športové kluby, lyžiarske strediská… a opakovane sa pokúšajú pretvoriť „vládu ľudu, prostredníctvom ľudu a pre ľud“ na „vládu ľudí a pre ľudí – tých vyvolených“. Niekedy úplne vulgárne, na hulváta, občas trochu prefíkanejšie.
Nie všetko je zlé. Popri milióne malých-veľkých hrdinstiev a zopár výnimočných činoch (a vlastne aj vďaka nim) sme dostali najväčšiu príležitosť našich moderných dejín a dokázali ju využiť. Stále tak môžeme veriť v úspech slušnosti, spravodlivosti a liberálnej demokracie v tejto krajine.
Európska integrácia nám nedala len obrovský luxus politického a ekonomického bezpečia. Je aj šancou na reparát zo snov a lží o zázračných účinkoch „svojstojnosti“. To najlepšie, čo sme so svojou slobodou dokázali urobiť, bolo rozhodnutie spojiť ju s inými krajinami Európy.
Pravda, ako všetko v politike, aj tento úspech je provizórny. Starostlivo pestovaný mýtus o „tisícročnej porobe v Uhorsku“ a „českej zrade“ sa dnes reinkarnuje v „zlom Bruseli“. Hoci sme (minimálne formálne) súčasťou najhlbšie integrovanej skupiny európskych krajín, v politike čoraz viac strašia variácie na Mečiarove nezmysly o moste medzi Východom a Západom či slepý obdiv k autoritárskemu, imperiálnemu lumpenkapitalizmu Putinovho Ruska.
Tridsať rokov je dosť na to, aby sme sa zbavili detskej naivity aj pubertálnej ublíženosti, aj hľadania príčiny všetkého zlého v tých druhých. Šťastie ľudí žijúcich na akomkoľvek území sa neodvíjalo od toho, ako silno ich vláda vykrikuje o „národných záujmoch“. Ale od toho, do akej miery bola demokratická, rešpektovala ich práva a vytvárala príležitosti na sledovanie individuálnych projektov šťastia.
Spoločenská spravodlivosť sa nemeria intenzitou populizmu. Ale tým, ako zákony ochraňujú znevýhodnených vrátane menšín, utečencov. A ako veľmi sa ich spoločnosť chce a dokáže zastať. Ochotou pomôcť susedom, ak sú terčom brutálneho útoku.
Prejavom vyspelosti a kultúry krajiny nie je žiarlivá ochrana vybraných „tradičných“ hodnôt. Ale schopnosť prijať inakosť, komunikovať s ňou a spoluvytvárať niečo nové.
Dospelosť dáva možnosť výberu. Je oslobodzujúca aj zaväzujúca. <pe>