V jazyku, ktorý si pamätáme z deväťdesiatych rokov, hovoria, že vo voľbách sa rozhodne, či patríme na Východ, alebo na Západ, či zostaneme slobodnou a demokratickou krajinou, alebo sa nás zmocní mafia, či dokonca autoritárska mocnosť. Drámu umocňuje podľa týchto expertov aj nízka spoločenská dôvera, ktorú potvrdzujú aj nedávne výskumy. Nízka dôvera tajomne a nebezpečne podráža nohy práve demokratom.
Mohli by sme debatovať, či je to tak, ako hovoria experti na národnú mentalitu: či nedostatočný pocit, že ľuďom vo všeobecnosti možno dôverovať, je príčinou života v neistote a bez dobrých vyhliadok, alebo je, naopak, jeho dôsledkom. Hádam však stačí pripomenúť, že takéto zistenia nie sú nové a že, naopak, dnes sme v miere spoločenskej dôvery na tom výrazne lepšie ako pred dvomi desaťročiami.
Triezvy pohľad potrebuje najmä pozrieť sa na podobu, akú má otázka o dôvere a odpovede na ňu v reprezentatívnych zisťovaniach. To by azda mohlo pribrzdiť úvahy o pekle odmietania či nenávisti k druhým, ktoré nám hrozí pre nedostatok dôvery. Mali by sme vedieť, že odpovede, z ktorých si respondent vyberá, nie sú tvrdo protikladné. Alternatívou k súhlasu s tým, že v zásade možno dôverovať všetkým ľuďom, je súhlas s tvrdením, že opatrnosti v styku s druhými nie je nikdy nazvyš. Ak by sme sa držali tohto znenia, mali by sme hovoriť skôr o opatrnosti ľudí na Slovensku ako o nedôvere.
Naša krajina sa v zisťovaniach opakovane zaraďuje medzi opatrnejšie spoločnosti. Opatrnosť je porozumenie svetu, ktoré nejde ruka v ruke s odvahou na smelé kúsky a na riziko. Ak sme len trochu pozorní k podmienkach, v ktorých žije veľká časť obyvateľov, rozumieme voľbe opatrnosti. Tušíme, že táto odpoveď vyrastá z dlhodobej skúsenosti. Zo životnej cesty, ktorá neoplývala zárukami, ktoré by dovoľovali nemyslieť na bezpečie svoje a blízkych.
Bdelosť, ostražitosť a obozretnosť sú črtami praktického porozumenia svetu a sebe samému v tejto krajine. Abstraktnejší „svetopohľad“, ktorého osou je všeobecná dôvera, sa nedá na toto porozumenie naštepiť, ak sa nemenia skúsenosti ľudí, ktoré ho upevňujú. Pocit, že môžeme dať bokom opatrnosť a dôverovať aj neznámym (teda veriť bez predchádzajúcich záruk ich ľudskosti, ohľaduplnosti a dobrých mravov) je privilégiom života žitého v relatívnom bezpečí a bez veľkých pádov.
Úcta a ocenenie však patria aj ostražitosti a opatrnosti. Neprinášajú síce ekonomické úspechy, ale ako každodenná metóda uvažovania chránia pred podliehaním extrémnym pozíciám a zjednodušovaniam vecí. Aj keď experti majú vo zvyku zahanbovať opatrnosť ako morálnu vlažnosť a nebodaj ako podporu nepriateľa (v duchu hesiel 50. rokov kto nie je s nami, je proti nám, či kto stojí na chodníku, nemiluje republiku), je tiež podporou družného života. Je totiž obozretná voči presadzovanej optike ostrých čiar a vylučujúcich sa kategórií a riadi sa vedomím, že život je mnohoznačnejší a musíme byť pozorní k jeho detailom, aby sme neublížili.