Pre Spojené štáty je jednoznačným mocenským rivalom. Je bezpečnostnou hrozbou pre krajiny, nad ktorými držia ochranný dáždnik, politicky a hospodársky im konkuruje v pacifickej oblasti. Čína už nie je „mierovou veľmocou“ – výdavky na armádu rastú a aj keď sa nemôžu rovnať americkým, v kombinácii s militaristickou rétorikou a asertívnou zahraničnou politikou predstavujú mocenskú hrozbu.
Pre európske krajiny to také jednoznačné nie je. Peking je bezpečnostným rizikom. No hoci preniká do oblastí, ktoré niektoré európske krajiny považovali za „svoju“ zónu vplyvu, napríklad v Afrike, nie je to ostrá rivalita. Z európskeho hľadiska prevládajú hybridné hrozby: nebezpečne veľká závislosť od čínskych technológií v citlivých sektoroch, napríklad digitálnom, závislosť od dovozu kritických nerastných surovín, či čínske investície v strategicky dôležitých firmách a infraštruktúre v Európe.
Európsky pohľad na Čínu sa za posledné dva roky zmenil. Koncom roku 2019 s ňou únia takmer podpísala zmluvu o ochrane investícií. Na september 2020 bol pripravovaný veľký európsko-čínsky summit. Nakoniec to bolo úplne inak a nemôže za to len pandémia. Namiesto lákania a ochrany investícií prijímajú európske krajiny zákony, ktoré čínske investície obmedzujú, Európa vytláča čínske digitálne technológie a snaží sa obmedzovať rast globálneho čínskeho vplyvu.
Napriek posunu bude v prípade ostrého čínsko-amerického konfliktu európsky postoj váhavý. Hlavným bezpečnostným problémom Európy je Putinovo Rusko a pravdepodobne to tak ešte istý čas zostane. Scenár prevratu, ktorý by v Moskve nastolil vládu ochotnú spolupracovať a obnoviť mier stiahnutím sa z okupovaných území je nateraz nepravdepodobný.
Druhý dôvod je hospodársky. Odpútanie sa od ruských energetických surovín a pomoc napadnutej Ukrajine boli správnymi rozhodnutiami, no majú svoju ekonomickú cenu. Ekonomické ťažkosti nezmiznú, ani keby sa ruskú agresiu podarilo ukončiť oslobodením Ukrajiny v horizonte tohto roka. V takejto situácii si európske vlády nechcú komplikovať život hospodárskym konfliktom s Čínou.
Plánujú postupné odpútavanie sa od závislosti od kritických surovín a technológií z Číny. No náhle preťatie vzťahov je úplne iná vec. Bolo by ekonomicky a politicky neúnosné a s najväčšou pravdepodobnosťou by ohrozilo aj schopnosť a ochotu pomáhať Ukrajine (a brániť sa Rusku).
Situácia by sa zmenila, ak by sa Čína výrazne zapojila do podpory ruskej agresie. Tým by priamo ohrozila európske bezpečnostné záujmy a zblížila postoje Bruselu (a Berlína, Paríža…) a Washingtonu. To však nie je veľmi pravdepodobné. Peking starostlivo zvažuje, či si imperiálne ambície uspokojí ľahšie v konflikte so zjednoteným Západom (v ktorom mu bude upadajúce Rusko malou pomocou), alebo si počká na ruskú porážku a rozpad jeho koloniálneho impéria. Koniec koncov, Vladivostok sa kedysi volal Jong-ming-čeng.