Bushovo „kráľ je nahý“ odznelo len niekoľko mesiacov pred dvadsiatym výročím invázie USA za hlavnej podpory Veľkej Británie, Talianska a tzv. koalície ochotných do Iraku. George Bush ml. (na penzii sa venujúci umeniu a Biblii), ktorého na slovenských obrazovkách onedlho vystriedal Mikuláš Dzurinda, celému svetu oznámil, že „spravodlivou príčinou je bezpečnosť národov, ktorým slúžime, a svetový mier. Poslanie – zničiť iracké zbrane hromadného ničenia, skoncovať s terorizmom a oslobodiť iracký národ.“
Mnohé médiá pomyselne prekopali Saddámovu záhradku, aby v nej našli „čarovnú“ ampulku, ktorá mala posvätiť zatiaľ najväčšie „šírenie slobody a demokracie“, aké sa od konca studenej vojny na planéte udialo.
Vo februári 2003 bolo zaznamenaných aspoň 600 demonštrácií vo veľkých svetových mestách, propaganda však bežala na obrátky hodné 21. storočia. V krajinách z koalície ochotných mašinu ani nebolo tak veľmi mazať: verejnosť bola dostatočne namazaná naftalínovou kolonialistickou „odrhovačkou“ o pokrokovej, dobromyseľnej, liberálnej civilizácii prinášajúcej slobodu primitívnej, nepriateľskej a násilnej východnej kultúre, nevďačnej za všetko, čo pre ňu kedy Západ vykonal, do veľkej miery skutočne verila, že vojnová arogancia zachráni bezpečnosť ich zadkov; že za tú cenu to „stojí“ (parafrázujúc Madeleine Albrightovú).
Ambíciou USA bolo vraj pretvoriť Blízky východ. Dnes, po tom, čo svet zásadne neodsúdil bezprecedentné porušenie medzinárodného práva z rozhodnutia muža, vonkoncom nie zo senility si pletúceho Irak s Ukrajinou, je zrejmé, že práve Blízky východ pretvára unipolárne vnímanie moci NATO a USA vo svete.
Pred dvadsiatimi rokmi USA pod vymyslenou zámienkou (a s podporou cca 74 % svojich obyvateľov), výlučne len z titulu civilizačnej nadradenosti spôsobili, že v dôsledku vojnového násilia zomrelo okolo milióna ľudí a z ďalších 38 miliónov sú utečenci. Celý región sa topí v nekontrolovanom násilí. Nevraviac o environmentálnej a kultúrnej katastrofe.
Veľmi živo mám v pamäti šok pri pohľade na prvé zábery zničeného Bagdadu. Viedenský egyptologický inštitút, kam som vtedy chodila, sa aktívne pridával k mierovým aktivitám svetových blízkovýchodných archeologických inštitútov. Z Egypta sme ohromení pozorovali, ako „civilizátori“, podľa ktorých bol Irak „indiánska krajina“ (ako nedávno pripomenul iracký básnik Sinan Antoon), pokúšajúc sa privatizovať ropné zdroje, ničia civilizácie a ľudské osudy, o ktorých krásach a hĺbke nevedia vôbec nič. „Vieš si predstaviť, že toto niekto spraví Európe?“ opýtal sa ma vtedy ktosi.
Arabofóbia a islamofóbia niektorých našich médií sa za svoj rukolapný rasizmus podnes nehanbí. Nanajvýš sa dnes, s ohľadom na Ukrajinu, so zaťatými zubami hovorí o chybe.
Lenže invázia do Iraku nebola žiadna „chyba“. Bol to premyslený, chladnokrvný zločin proti ľudskosti. A ak si bude chcieť aj ďalší vyslúžený prezident – dobrodinec – krátiť dôchodok maľovaním, spravodlivosť už na to tentoraz nemôže zabudnúť.