Na sledovaní športu je založený mediálny biznis, keď vysoká sledovanosť generuje vysoké zisky z reklamy. Športové celebrity nepredávajú iba futbalové lopty, tenisové rakety a športové oblečenie. Šport ako zábavnú šou sponzoruje ktokoľvek, kto vyhodnotí konkrétne športové publikum ako svoju cieľovú skupinu, potenciálneho zákazníka.
Šport je i fenoménom, ktorý dokáže tmeliť rôznorodú spoločnosť. Ľudia rôzneho veku, rôznej politickej orientácie a príslušníci rôznych sociálnych skupín, bežne spoločne oslavujú víťazstvo národného športového tímu, spoločne sú pyšní na úspech svojho atléta, ktorý uspel v medzinárodnej konkurencii. V dobách mieru a v ére otvoreného, globalizovaného sveta sa vlastenectvo neraz redukuje práve na identifikáciu s národnými športovými modlami a s ich úspechmi.
Odvrátenou stranou rovnakej mince je schopnosť športu ľudí rozdeľovať, podporovať v nich rivalitu, ktorá vie prerásť do fanatizmu. Fenomén agresívnych fanklubov, ktoré združujú ľudí so sklonom k násiliu, je prítomný všade, kde ľudia chodia na futbal. Najčastejšie sa znepriatelené fankluby pustia do seba na štadiónoch alebo niekde v súkromí. Ochotne sa ale tiež pripájajú k demonštráciám, kde je príležitosť rozbíjať výklady, zapaľovať autá a napádať policajtov. Alebo nejaký pravý sektor zvrhne vládu.
Šport má aj silný politický potenciál. Niekedy sa zúročí vo vlastenectve, inokedy v nacionalizme. Štáty uprednostňujú podporu profesionálneho športu pred podporou športovania občanov. Dôvodom je prestíž, ktorú štátu prinášajú rekordy, medaily a tituly jeho reprezentantov. Oddeliť šport od politiky je nesplniteľný sen, ak sa športové úspechy prezentujú ako reklama na politický režim.
Politizácia športu je najzreteľnejšia tam, kde si politici športovcov berú ako rukojemníkov v politickom súperení. Či už ide o to, komu povoliť či zakázať organizáciu medzinárodného športového podujatia, alebo komu na takom podujatí povoliť či zakázať účasť, vychádza sa z predpokladu, že športovec je vyslancom konkrétneho štátu či režimu a jeho prípadný úspech by znamenal politické body pre nepriateľa.
Zaujímavé sú spory o olympijské hry, pri ktorých sa často rieši, či športovcov niektorej krajiny z politických dôvodov vylúčiť, alebo či kvôli ich účasti hry bojkotovať. Keďže jednotný politický meter, za čo vylučovať, neexistuje a vylučuje sa právom silnejšieho, stáva sa diskriminácia športovcov testom sily. Dnes napríklad Západ testuje, či docieli vylúčenie Rusov z parížskej olympiády. Je to riskantný test. Ak Západ neuspeje, Rusko bude víťazom bez ohľadu na počet získaných medailí. Prípadný západný bojkot na takomto politickom triumfe športu nič nezmení.