Som tvrdohlavou obhajkyňou obľúbenosti diela bez ohľadu na morálne kvality autora alebo autorky, a tak som nechuť prehltla. Napriek tomu, že tento svetoznámy miláčik, ktorý v roku 1907 dostal Nobelovu cenu za „originálnosť predstavivosti, mužnosť ideí (!) a pozoruhodný rozprávačský talent“, bol aj nemenej chýrny básnik: písal azda tie najrasistickejšie, najodpornejšie propagandistické rýmovačky na oslavu genocíd páchaných Britským impériom v Ázii.
Keby ich bol býval napísal v polovici 20. rokov skrúšený pri pive v mníchovskej pivárni, boli by dnes tieto prejavy „jeho boja“, toto jeho „bremeno bieleho muža“ označené ako rýdzi fašizmus. Lebo len vskutku výnimočná „originálnosť predstavivosti“ umožňuje si dnes naozaj realisticky predstaviť bytostnú hĺbku Kiplingovho rasizmu, ako sa podkladal moci, akú olovenú mal lebku, aký zlý to bol básnik. Poéziu ponížil propagandou a slová uväznil do väzenia tej najpodlejšej, najponižujúcejšej ideológie. Ani tá najhlúpejšia stalinistická óda na traktor nemohla väčšmi vybočiť z ťažko oranej poetickej brázdy. Žiaden Mauglí ho z toho nevyseká!
Lenže hoci mne, iste chápete, už zákonite chýba „mužnosť ideí“, viem, že napriek môjmu hlbokému opovrhnutiu celkovou Kiplingoveu sprostosťou, nezmenila by som písmenko na tom, čo napísal. Nezakázala by som jediný jeho urážlivý verš, nezmiernila nič z jeho hnusnosti. Naopak. Pretože spolu s mojím najobľúbenejším mizogýnom Schopenhauerom tvrdím, že opovrhovať necnosťou ešte neznamená sám byť cnostným; že považovať niekoho za hlúpeho ešte neznamená sám byť múdrym.
Každé dieťa by som týrala: čítaj, aj toto sme my. Aj takto sa vyvíjalo naše myslenie. Toto je náš svet, naša realita. Traumatizuje ťa? Bráni ti v „inkluzívnosti“? Tým lepšie! Tak ju meň. Ale skôr, než by si začal prepisovať slová, nauč sa ich čítať tak, ako boli napísané. Lebo aj z toho, čo a ako napísal Kipling, presvitá ľudskosť.
Medzi propagandou a umením býva zásadný rozdiel. No ešte oveľa horšia ako ideologická propaganda v umení je cenzúra. Najmä, ak sa má vykonávať s údajne vznešeným poslaním „scitlivovať“ moderného čitateľa upravovaním slovníka zomrelých tvorcov. Ako sa to v Británii deje s knihami Roalda Dahla, Iana Fleminga či teraz aj Agathy Christie. Z románov majú napríklad zmiznúť subjektívne hodnotenia autorkiných postáv o „odpudzujúcich očiach“ detí; „indický temperament“ už bude len temperamentom a žena oblečená „na cigánsky spôsob“ bude prosto mladá žena.
Skutočne citlivý čitateľ by pritom mal dokázať odlíšiť medzi subjektívnymi názormi postáv a zámerným ideologizovaním, mal by dokázať odlišovať medzi satirou, iróniou, zveličovaním, pózou; mal by bez problémov pochopiť, čo je dielo odzrkadľujúce realitu svojej doby a čo jeho bezzubá napodobenina pre pohodlných vystrašených ľudí, čo sa boja rozmýšľať a cenzúru nazývajú myslením.
Zatiaľ sme len pri literatúre 20. storočia, no budeme mať čo robiť, kým sa prekopeme k „odtraumatizúvaniu“ Tisíc a jednej noci, Starého a Nového zákona, Koránu, Dobšinského rozprávok, textov vezíra Ptahhotepa a klinových tabuliek!