To spolu s vyšším výberom DPH z čoraz drahších tovarov a služieb nedokáže zmierniť výdavkovú fatamorgánu jednotlivých krajín únie, ktorých štátne rozpočty sa otriasajú v základoch a oslabujú dôveru investorov ochotných požičiavať po uši zadlženým krajinám stále viac a viac peňazí. V prípade Slovenska si treba uvedomiť, že krajina žije od svojho vzniku na dlh a nikdy nemala vyrovnaný štátny rozpočet. Štát pritom už nevlastní skoro nič, čo by mohlo priniesť miliardy eur od investorov.
Slovensko sa vyznačuje viacerými daňovo-odvodovými anomáliami, ktoré sú absurdným svetovým unikátom. Patrí medzi ne povinnosť platenia zdravotných odvodov z predaja nehnuteľnosti predanej skôr ako päť rokov od jej nadobudnutia z rozdielu medzi kúpnou a predajnou cenou alebo z viacerých druhov výnosov z cenných papierov. Na druhej strane štát paradoxne podporuje a daňovo zvýhodňuje konzumáciu alkoholu hradenú z peňazí zamestnávateľov. Teda v tých prípadoch, keď zamestnancom hradia rekreačné poukazy až do výšky 55 % z maximálnej sumy 500 eur za rok.
Oprávnenými výdavkami sú preukázané výdavky zamestnanca na pobytový balík obsahujúci ubytovanie najmenej na dve prenocovania a stravovacie služby alebo iné služby súvisiace s rekreáciou na území SR. Buď teda môže ísť o stravovacie služby, alebo o iné služby (doplnkové) k ubytovaniu. Dôležité je však splniť podmienku, že sú uvedené na účtovnom doklade vystavenom na meno zamestnanca, ktorý si uplatňuje príspevok na rekreáciu.
V praxi môže zamestnávateľ zaplatiť zamestnancovi aj víkendový pobyt v podradnom penzióne, pričom podstatný podiel na fakturovaných službách nepredstavuje ubytovanie a stravovanie, ale konzumácia veľkého objemu alkoholických nápojov. Tieto však nemôžu byť evidované vo forme účtovných dokladov z baru, ale musia byť súčasťou faktúry zaplatenej zákazníkom. Firmy si výdavky spojené s uhrádzaním rekreačných poukazov uplatňujú do výdavkov a zamestnanci z takto získaných benefitov neplatia žiadne dane ani odvody na poistnom.
Benevolentné nastavenie parametrov pre hradenie rekreačných poukazov ostro kontrastuje s možnosťou platenia nákladov na regeneráciu až do výšky 500 eur ročne na zamestnanca. Tie totiž môžu byť uhradené len zo zdaneného zisku firmy. Pritom ide zaplatenie účtovných dokladov spojených s lekárskou starostlivosťou, najmä platieb u zubára či zakúpenie dioptrických okuliarov, úhrada poplatkov za očné šošovky a pod., ako aj ubytovania zamestnancov mimo svojho trvalého bydliska.
V prípade zamestnancov verejnej a štátnej správy bude zavedenie nároku na príspevok na regeneráciu pracovnej sily predmetom návrhu sociálnych partnerov v rámci kolektívneho vyjednávania. Bolo by však vhodné, aby vyplácanie tohto príspevku bolo motivujúce aj pre všetkých zamestnávateľov rovnako ako odmeny vo forme rekreačných poukazov.