Tie sú potom nesmierne príťažlivé najmä preto, že sú jeho viac či menej zregenerovanou, o niečo zriedkavejšie priamo jeho zdegenerovanou formou. Teda už na prvý pohľad všetky vyzerajú „ako by ich jedna mater mala“. A voliči majú potom problém, ktoré z nich majú ľúbiť viac.
Ako základ takejto nehasnúcej lásky sa, pochopiteľne, môže myslieť iba samotná materská strana, ktorá sa potom vyznačuje stabilne ucelenou zmeskou črepov a trúchlivých ostatkov tých najpôvodnejších brilantných ideí a iných omylov. Ohlásený a verejne prezentovaný odchod poslanca Györgya Gyimesiho z OĽaNO je obdobný prípad. Bude znamenať predovšetkým oslabenie zahraničnej politiky Slovenska.
Veď keď bolo Slovensku najťažšie s „hnusobou“ (ľudovo zvanou covid-19), uvedomil si Matovič tristnú neschopnosť vtedajšieho ministra zahraničia Ivana Korčoka s jeho negatívnym triednym pôvodom (bol vtedy totiž tak akosi voľne zo strany SaS, teda, otvorene povedané, „však bol od Sulíka“), ba šlo aj o aj istú nedvižnosť celého diplomatického zboru SR.
Preto Matovič sám ako sokol vzlietol do Moskvy po vakcínu Sputnik V. Isto s bohatými zahraničnopolitickými skúsenosťami z „detektora lži“, na ktorý pred časom rovnako nadšene a tiež sám od seba odletel až do Londýna. Aj keď vopred sám o sebe vedel, že nejaká jeho lož je atribút, s ktorým sa v živote nestretol, a že detektor vďaka tomu zlyhá. Vzlietol aj s poslancom Gyimesim, ktorý mu nezištne nielen na ceste, no aj v Moskve, pomáhal s angličtinou, no o pár týždňov nato zase v Budapešti za podobných okolností asi s ruštinou. Vďaka tomu rokovania prebehli vcelku hladko a Matovič sa oným osudným prostriedkom napokon dal aj sám zaočkovať, aby sa nepovedalo; a aby si Korčok potom mohol (bez vakcíny) iba labu lízať.
Našťastie, zahraničie odvtedy prevzal schopnejší dočasný minister Rastislav Káčer v dojemnej zhode s dočasným ministrom obrany Jaroslavom Naďom, ktorý sa hlási k svojmu feudálnemu pôvodu. Hneď nebojácne označili na verejnej debate v Michalovciach prítomných poddaných za „stádo paviánov“. Ide totiž o najlepší a úspešný spôsob, ako opäť vniesť do zahraničnopolitického života, no súčasne i do vnútorných politických pomerov Slovenska určitú noblesu, ktorá už od zrušenia poddanstva v roku 1848 u nás pozvoľna upadala.
Aj keď teda odchody politikov do niektorých odštiepených zoskupení môžu pôsobiť lákavo, ich prínos je zriedka pravdepodobný. Lebo rozbujdošení odpadlíci sa odštiepia zas a zas. Hľadať v zmäti nových politických strán zmysluplné riešenie pre budúcnosť by dnes bolo asi rovnako ťažké, ako je dnes pre našu dočasnú vládu nemožné oddeľovať zrno od skutočného obilia.
Ide pritom istotne aj o onen filozofický problém všetkého nového, na ktorý sarkasticky upozornil írsky dramatik Oscar Wilde: „Každé vajce dáva nádej, že bude iné.“