Príčinou úpadku spoločnosti nebýva zlý odhad, kadiaľ sa poberie vývoj, ale pocit, že vývoj je víťazne zavŕšený, budúcnosť istá a naša, takže odhadovať čosi je zbytočné. Čím dlhšie spoločnosť vegetuje v tomto sebaklame a žije z podstaty, tým dlhšie jej trvá postaviť sa na nohy. Neplatí to iba o vzkriesení reálnej ekonomiky, ale aj o vzkriesení ducha.
Keby sme si boli v minulosti našli čas vyhodnotiť trendy, ktoré predznamenali náš dnešný úpadok, nemuseli sme v ňom žiť. Geopoliticky sú hlavní hráči na geopolitickej šachovnici predvídateľní a ich politika logicky vychádza tak z mocenských a ekonomických ambícií, ako i z historickej pamäti a skúseností.
Čína nezabúda na storočie poníženia. Rusko nezabúda na intervencie kolektívneho Západu vedeného Napoleonom a Hitlerom. A Američania sú nezlomne presvedčení, že sú Bohom predurčení šéfovať zemeguli. Predvídateľnosť Číny spočíva v tom, že ide o najstaršiu kontinuálnu civilizáciu sveta, ktorá nič nerobí bez odkazu na svoju minulosť. Je konzervatívna, homogénna, zahľadená do seba, neagresívna. Preto okolo seba vždy budovala múry. Tie fyzické, akým je Veľký čínsky múr, alebo kultúrne, finančné alebo najnovšie pokiaľ ide o internet, umelú inteligenciu či vírusy.
Rusko je predvídateľné ako veľmoc, ktorá ráta s tým, že musí byť pripravená brániť svoju existenciu. Rusko kapitalistické, rovnako ako to bývalé socialistické reálne ráta s vojnou, ktorú nesmie prehrať. Existuje v tom spoločenský konsenzus, stojí na tom podpora prezidenta a armády. Rusko vie, že Západ rozumie iba sile. Je presvedčené, že Západu nemožno veriť a že s ním nemožno rátať ani ako so serióznym obchodným partnerom.
Geopoliticky predvídateľné sú aj USA. V ich národnom záujme je dominovať svetu. Američania nemajú stálych spojencov, ale iba stále záujmy. Koho neovládajú, je nepriateľom alebo potenciálnym súperom. Americká tradícia je tradíciou vojnovou, Američania vedú vojny nepretržite prakticky po celý čas svojej existencie. Americkou doktrínou v Európe je zabrániť spojeniu ruských surovín a nemeckých technológií, v globálnej politike potom zabrániť strategickému spojenectvu Ruska a Číny.
Na takto definovanom ihrisku bol dobre predvídateľný aj osud EÚ. Tá sa nikdy nezmohla na spoločnú geopolitiku, ktorá by vyvažovala antagonizmus veľmocí. EÚ sa dala Čínou vyšachovať z globálneho biznisu, Američanmi vtiahnuť do vojny na Ukrajine, a v Rusku si pribuchla dvere k lacným surovinám a zaujímavému trhu. To, čo sledujeme, nie je koniec geopolitickej partie, v ktorej súperenie USA, Ruska a Číny mení politickú mapu i v arabskom svete, Afrike a už aj v Južnej Amerike. Z nášho pohľadu je podstatné, že EÚ v tejto partii hrá epizódnu úlohu. Názor EÚ nemá váhu. Najtrápnejšie je, že do periférnej roly sme neboli vykázaní. Sami sme si ju zvolili!