Ide o spôsob uvažovania, ktorý niektorí filozofi využívali už v antike, iní zase v stredoveku. Dokonca sa bežne vyučovala v školách. Teda v rámci tzv. trivia (artes triviales), nižšieho stupňa siedmich slobodných umení. Tvorili ho gramatika, rétorika a dialektika. V novoveku potom jej vývoj pokračoval cez nemeckú klasickú filozofiu, najmä jej majstra Hegela, ba dostala sa aj do marxizmu.
Takže jej vývoj v našich krajinách dosť prirodzene ustal po nežnej revolúcii, napriek tomu, že humoristom v skromnom časopise Infarkt, voľne šírenom v Divadle Na korze v Bratislave, sa už v roku 1968 podarilo samostatne dospieť k definícii samého dialektika: „Dialektik je vysokopostavený politik, ktorý hovorí dialektom a medzi svojimi rodákmi má povesť ,našinca’.“
Tento typ politika so svojráznym chápaním spoločenských javov však vôbec nezanikol, naopak, utešene zmužnel. Nedávny dialektický spor slušnosti a neslušnosti medzi konzervatívnym Igorom Matovičom a protestujúcimi liberálmi pred budovou parlamentu je toho bezprostredným dôkazom. Slušní demonštranti sa totiž vytrvalo pokúšali odlíšiť od neslušného Matoviča pomocou celého radu neslušných výrazov.
Určitý paradox tohto procesu – totiž bez toho, aby sme neslušnosť nejako schvaľovali – spočíva v tom, že išlo vždy o výrazy, ktoré Matovič bežne používal na označenie iných politikov, poslancov, mafiánov a podnikateľov. Dal tým však prostým davom do ruky zbraň, ktorá sa dá rovnako dobre použiť na všetky mysliteľné strany a aj na neobyčajné osobnosti, aké však v hnutí OĽaNO istotne nie sú. Teda zdalo by sa. Ale mladí, živí, zapálení ľudia to úplne bez problémov zvládli a Matoviča pred hlbšou konštruktívnou kritikou z ich strany zachránila iba vcelku zmierlivá duchaprítomnosť mestskej polície.
Otázka, ktorá však v spoločnosti zostala a silne v nej rezonuje, vôbec nie je jednoduchá: Dá sa pomocou neslušných výrazov dôkladne odlíšiť slušné od neslušného, alebo iba neslušné od ešte neslušnejšieho? Alebo ide iba o prostú dialektickú jednotu slušnosti slušného a neslušného? Či iba o večný boj týchto protikladov?
Spýtal som sa na to aj zadumaného rovesníka. Ak vynechám isté nepríhodné výrazy, vyjadril sa dosť presne, teda približne takto: „Píp, píp, píp, ten píp (!), hovno, píp, píp!“ Nuž voči tomu ťažko namietať. Tejto forme dialektiky sa pred voľbami asi už nevyhneme.
Navyše pribúdajú jej nové podoby. Napríklad pri charakteristike novej strany Modrí – Európske Slovensko akosi prudko dochádza k syntéze onoho konzervatívneho a liberálneho sveta. Veď ešte začiatkom marca sa Mikuláš Dzurinda vyjadril, „že chcú byť stredopravou stranou konzervatívno-liberálneho typu. Hovoril o ambícii dlhodobo pozitívne ovplyvňovať vývoj na Slovensku, ale aj v Európe“. Takže ani dialektika, ba ani takéto konzervatívno-liberálne typy a ich plodné potýčky z nášho politického života pravdepodobne nevymiznú ani po voľbách.