Pripomínať pogrom, ktorý sa udial na známom mieste, nie je jednoduché. V obci, ktorej obyvateľov pred takmer storočím hnev zaslepil tak, že v mene poriadku zaútočili na rómske obydlia, zranili mnohých a šiestim vzali život, žijú stále ľudia. Možno sú medzi nimi prapravnuci obetí aj vinníkov. A prapravnuci tých, ktorí tomu nedokázali zabrániť. A tiež tých, ktorí do obce prišli desaťročia po tragédii. Meno obce je pre všetkých súčasťou ich ja. Jeho spájanie s dávnym besnením sa ich dotýka.
Záujem o osobné skúsenosti a svedectvá ľudí, ktorí boli v minulosti vytláčaní na okraj, trvá u nás už pár desaťročí. Za projektmi zachraňujúcimi pamäť sú spoločenskí vedci, občianske združenia a tiež umelci. Vedie ich často potreba dať hlas tým, ktorí hlas nemali.
Niektorí autori vychádzajú skôr z predstavy, že odhaľovaním starých hriechov v čo najostrejšom svetle sa pričiňujú o nápravu spoločnosti. Potomkov dávnych vinníkov alebo aj celú spoločnosť treba postaviť do kúta a chrstnúť im do očí zločiny prapradedov.
Pedagogika, ktorá vidí v zahanbovaní a zneucťovaní objektu výchovy kultivačnú metódu, je síce dávno spochybnená, no darí sa jej stále. Nájdeme ju aj v základoch angažovaných umeleckých projektov. Zrejmá je aj v inscenácii Slovenského národného divadla Budete mať luft! Mladí umelci pripravili dokudrámu, ktorá dávnu hanebnú udalosť priamo spája s menom obce. Podľa anotácie hry je táto udalosť „symbolom postoja majoritnej spoločnosti voči rómskej menšine“ a „nenávisť, pohŕdanie, stereotypy a predsudky na pozadí tohto útoku sa dajú len ťažko odlíšiť od tých, ktoré sú v mnohých kruhoch bežné aj dnes“.
Bičovanie neprináša katarziu. Ponižuje, prebúdza hnev, zatvrdzuje. Spomínanie na minulé tragédie preto nie je bez zodpovednosti. Ak tým, čo oživujú minulosť, nezáleží na spoločnej budúcnosti, ich dielo prezrádza, že sú vlastne na odchode. Tézou, že v nás pretrváva to najhoršie, ospravedlňujú svoje rozhodnutie.
Paradoxom je, že pred premiérou hry, ktorá z mena obce Pobedim urobila synonymum pre zlé veci v nás, boli jej obyvatelia už len niekoľko krokov od súhlasu s vybudovaním malého pamätníka na dávnu tragédiu. S touto myšlienkou obec oslovilo pred časom občianske združenie In Minorita. O podobe pamätníka by rozhodli domáci. Mali na ňom byť mená obetí, veď miesto ich hrobov si už nik nepamätá. Pamätníkom by mohla byť hoci lavička. Neobviňujúca, pozývajúca byť spolu.
Úsiliu združenia obviňujúci krik inscenácie možno celkom zabuchol dvere. Poníženie nezmierni ani možnosť, že divadelná hra je azda len podenkový projekt, na ktorý sa rýchlo zabudne.
Povzniesť sa nebude ľahké. Ale stále je to možné a možné je začať vyberať pamätník, na ktorom pracujú študenti architektúry. Súhlas s jeho realizáciou by bol od obyvateľov obce gestom vôle žiť spolu a zmierlivo. Gestom, ktoré v divadelnej hre chýbalo. Gestom, ktoré neničí vieru v spoločnú budúcnosť. Potrebujeme také gestá.