Opakom vojnovej zmluvy je zmluva mierová, ktorú ale, ako vieme, uzatvárame s nepriateľom. Mierovej zmluve v praxi predchádza vojna, keď si bojujúce strany vzájomne pozabíjajú množstvo vojakov a civilistov a zničia, čo sa dá. Mierové zmluvy sú zmluvami z rozumu, na rozdiel od obranných, ktoré sa zvyknú končiť vojnou, pretože politici vždy nakoniec dospejú k názoru, že nepriateľ rozumie iba sile a mier zaistí jedine preventívna obrana útokom.
Obranné zmluvy, uzatvárané Slovenskom a Českom s USA, nie sú zmluvami, ktoré môžu zabezpečiť mier. Sú to zmluvy, ktorými sa solidárne hlásime medzi ciele Američanmi vybraných nepriateľov. Podľa logiky, že nepriateľ nášho priateľa je i náš nepriateľ. Keďže si Američania namiesto slabých nepriateľov, akými bol Irak, Afganistan, Líbya alebo Srbsko, tentoraz vybrali za nepriateľov vojensky silné Rusko s ekonomicky silnú Čínu, fyzická prítomnosť americkej armády na našom území našu bezpečnosť významne zníži.
Pravda ale je, že cudziu priateľskú armádu už sme na našom území mali a vieme, že sa s tým dá žiť. Podobne s tým žijú napríklad Nemci už od konca druhej svetovej vojny. Po našom vstupe do NATO bolo iba otázkou času, kedy k nám vstúpi nová cudzia priateľská armáda. Amerických základní je po svete ako maku a zvláštne by bolo, keby sme sa im práve my ubránili.
Niektorí filozofi hovoria, že človek je odsúdený na voľbu a dodávajú, že i nevoliť je voľba. Rozpad sovietskeho bloku a zánik Varšavskej zmluvy boli príležitosťou zvoliť si inú stranu, teda Západ, ale boli i príležitosťou nevoliť, čiže zvoliť neutralitu, ktorá sa osvedčuje Švajčiarsku či Rakúsku. Spoločenskú podporu vtedy voľba neutrality mala. Vízia sveta bez vojenských blokov, čiže vízia sveta, ktorý uprednostňuje kooperáciu pred konfrontáciou, ale našim politikom dlho nevydržala. Namiesto neutrality sa vzdali nečakane získanej štátnej suverenity a oslobodenie zo sféry sovietskeho vplyvu zúročili na prerod v perifériu Západu, ktorou sme so všetkými dôsledkami dodnes.
Obranné zmluvy s veľmocami, ktoré nemajú stálych spojencov, ale iba vlastné stále záujmy, sú rezignáciou na štátnu suverenitu a prihlásením sa k obrane útokom. Možno sú ale logickým dôsledkom pridlhého mieru, ktorý si už málokto cení. Štátna suverenita sa v globalizovanom svete stáva vyprázdneným pojmom. Alternatívou k NATO je odhodlaná domobrana, ktorá nemá stíhačky a tanky potrebné na obranu útokom, ale šikovné protilietadlové a protitankové zbrane. Podmienkou neutrality je ale potreba zvrchovanosti a dnes sa zdá, že ľuďom, čo celé dni čosi hľadajú v mobiloch, už zvrchovanosť nechýba. Obrana útokom im postačí.