Ak klient v ordinácii vyhlási, že je učiteľ, môže ho síce úprimne pochváliť za túto odvahu, no viac už preň z odborného hľadiska spraviť nemôže. Nepotrebuje k tomu ani nijaké sekundárne zdravotné podklady, ako EKG, ASLO, CT, lebo všetky príčiny fyziologických porúch, neuróz a depresií, ak chce, nájde v exaktnej podobe na učiteľovej výplatnej páske.
Byť učiteľom je totiž diagnóza na Slovensku overovaná už príliš dlho. „Myslíte si, že učitelia sú normálni? Mne sa zdá, že všetci sú akosi šibnutí!“ opýtala sa ma na verejnej čítačke v Košiciach pred pár rokmi staršia pani spod hrubej vrstvy mejkapu, ktorý ju mal spraviť asi o šestnásť rokov mladšou, no práve v tomto bode zlyhával a ťahal ju viac k pyramídam ako do súčasnosti.
Zdôrazňujem tento detail úmyselne, aby som podčiarkol, že vlastne mala s danou otázkou a s jej bezprostredným riešením oveľa viac skúseností, ako jej vrodená cudnosť dovolila naznačiť. Celoživotný pohyb v útulnom prostredí našej vlasti ju priviedol k nezvratnému presvedčeniu, ktoré sa v podstate už dávno stalo presvedčením väčšiny, preto sa po čase dostalo až do parlamentu.
Jediným, aj keď iba teoretickým problémom zostáva, či je učiteľské povolanie ovplyvnené viac dedičnosťou alebo prostredím. Dedičnosťou ovplyvnené nepochybne je, lebo to často vyzerá, akoby celý zákonodarný zbor tu a tam celkom zdegeneroval. Prostredie je určované predovšetkým ministerstvom, preto tiež nie je dobré. Nechcem ísť do hĺbky, no je evidentné, že človek, ktorý vymyslí niečo také, ako je vstupná oponentúra ku grantovej úlohe, si zasluhuje nielen pozornosť psychológa, ale priamo intenzívnu psychiatrickú starostlivosť a dlhodobú ústavnú liečbu.
Pred pár rokmi Slovensko s hrôzou zistilo, že väčšina učiteľov nemá záznamy v registri trestov. Zostáva mu teraz za ťažké peniaze zistiť, že učitelia sú väčšinou normálni, aj keď – na rozdiel od celkom iných „celebrít“ uctievaných spoluobčanmi – vôbec nie sú bohatí a sprostí.