Časťou médií nedávno preletela iná fotografia. Tiež rozčerila verejnú mienku a vyvolala emócie. Je na nej pojazdná predajňa zmrzliny a za ňou – v nejasnej blízkosti či vzdialenosti – vstupná brána do Osvienčimu. Podľa sprievodného textu sa predajňa nachádza „niekoľko sto metrov“ od brány smrti a návštevníkov pamätníka poburuje neúctou k pietnemu miestu. Zmrzlináreň však nestojí na pozemku pamätníka a jej majiteľ má všetky potrebné povolenia. Preto nám, čo sme to videli, zostáva, zdá sa, len pobúrenie.
Máme sa báť tej zmrzlinárne ako dôkazu zoslabnutia piety a presvedčenia „nikdy viac“? Čo by sme mali urobiť? Je pobúrenie málo? Pohoršenie môže viesť k volaniu po regulácii.
Nie je vylúčené, že verejná mienka odsunie predajňu zmrzliny mimo fotografického záberu. Ale kto rozhodne, koľko sto metrov vyžaduje posvätnosť a úcta? Kedy sa možno po návšteve pamätníka alebo pred ňou občerstviť, pustiť hudbu do slúchadiel alebo konverzovať o banalitách?
Nedôvera k bežným ľuďom býva hlavným popudom pokusov chrániť nás a našu kultúru všemožným regulovaním toho, čo sa smie a čo nie zjaviť vo verejnom priestore. Je vari dôvod veriť našej odolnosti? Veď v 90. rokoch mnohí starostovia a primátori v nadšení z kapitalizmu alebo aby nevyzerali ako jeho nepriatelia, vpustili hazardné hry a verejné domy do blízkosti našich domovov. A strpeli sme to. Lebo žiť sa musí, aj napriek poníženiu.
Hľadanie trhlín v pamäti a správnom myslení obyvateľov je dnes veľká téma. Možno tým väčšia, čím je menej žiaduce hovoriť o štruktúrnych príčinách ťažkostí a o rozhodovaní v centrách moci na planéte. Zistená vlažnosť obyvateľstva k tomu či onomu ospravedlňuje monitorovanie a kontrolu, pranierovanie a vylučovanie z verejných diskusií…
Sociológ Émile Durkheim bol veľkým bádateľom o spoločenskej súdržnosti a zároveň ctiteľom slobody ľudských bytostí. Jeho názor na regulačnú dilemu by znel: pobúrenie dostačuje. Hrubé porušovanie noriem totiž nepovažoval za nebezpečné. Tvrdil, že nás mobilizuje, aby sme tieto normy chránili. Varoval však, že táto ochrana nesmie byť prílišná, pretože by brzdila originalitu jednotlivcov a tým aj vývoj mravného vedomia: „Aby sa mohla prejavovať pôvodnosť idealistu, ktorý sníva ako prekoná svoje storočie, musí byť možná aj pôvodnosť zločinca, ktorý je pod svojou dobou. Jedno nejde bez druhého.“
Takmer stotridsaťročné Durkheimove myšlienky nie sú normalizovaním neúcty, ktorú voči pietnym miestam prejavujú vandali rôzneho druhu, ale aj trh a ním podnecované každodenné potreby. Znejú ako varovanie pred pokusmi vykoreňovať tieto prejavy a porušovania noriem. Pripomínajú, že kruté tresty a preventívne opatrenia by mohli viesť k uduseniu slobody a hľadania lepších a ľudskejších spôsobov žitia spolu.<pe>