Ak chceme využiť zmenšujúce sa šance na zastavenie katastrofálneho otepľovania zemskej klímy, musíme rýchlo a radikálne obmedziť využívanie fosílnych zdrojov energie. Nie všetky presadzované „zelené“ riešenia sú však environmentálne udržateľné a už vôbec nie spravodlivé. Techno-optimistický scenár zelenej transformácie je jednoduchý: fosílne palivá nahradíme obnoviteľnými zdrojmi. Zastarané znečisťujúce technológie novými, čistými. Všetko pôjde ako doteraz, len čistejšie, lepšie.
Technologický vývoj je pre zelenú transformáciu nevyhnutný: bez neho by cena solárnych panelov za štvrťstoročie neklesla o viac ako 90 percent, elektromobily by nemohli cenovo konkurovať spaľovacím motorom, nemali by sme technológie, ktoré umožnia využívanie hlbokej geotermálnej energie. Sám osebe však nestačí. Na využívanie slnečnej či veternej energie, či batérie do elektromobilov potrebujeme množstvo surovín. A to vytvára pre Európu problém – praktický aj etický.
Niektoré z nich sú vzácne, ako kobalt, nikel, lítium, mangán, vzácne zeminy. Mnohé z nich dnes Európska únia dováža z malého množstva krajín, najmä z Číny. Ak s tým nič neurobí, doterajšiu energetickú závislosť od Moskvy vymení za závislosť od Pekingu – čo môže byť onedlho rovnaký problém.
Európska komisia preto navrhuje diverzifikáciu zdrojov. Minimálne desať percent kriticky dôležitých surovín sa má ťažiť priamo v EÚ, únia chce rozšíriť skupinu dodávateľských krajín. Otváranie nových baní však v Európe nie je veľmi populárne. Predstavujú obrovskú environmentálnu záťaž, často zničia celý región. Plány na spustenie novej lítiovej bane v Portugalsku sa odkladajú už od roku 2018.
Niektoré členské štáty a časť europoslancov tak navrhujú desaťpercentný cieľ vypustiť a radšej sa sústrediť na hľadanie zdrojov v tretích krajinách. De facto to znamená prenesenie environmentálnych škôd za hranice únie, väčšinou do chudobnejších krajín, so slabšou ochranou životného prostredia alebo s vládami ochotnými zlomiť odpor miestnych komunít.
Takýto zelený neokolonializmus nie je ničím novým. Keď začali koncom minulého storočia vlády vyspelých krajín pod tlakom voličov zavádzať prísnejšie normy pre priemyselné znečistenie vzduchu, vody či pôdy, časť firiem sa len presunula do krajín globálneho juhu.
Na zastavenie katastrofálnych zmien globálneho životného prostredia nestačí, ak uhoľné bane (u nás) vymeníme za lítiové bane (v Afrike či Latinskej Amerike). Ekonomika postavená na predpoklade nekonečného rastu výroby a spotreby potrebuje zásadnejšiu zmenu, napríklad obmedzenie environmentálne škodlivej súkromnej spotreby, resp. jej nahradenie udržateľnými verejnými službami.