Po toľkej arogancii moci (a moci peňazí) som aj toto ochotná považovať za prvý pozitívny výsledok ostatných parlamentných volieb. Nie, neoslepuje ma mihotavé svetlo na konci tunela pravicovej štvordohody.
Viem, že aj kultivovanosti chutí moc (a moc peňazí). Koniec koncov, novou mocou do smetí opäť hodené práva neheterosexuálnych ľudí či Riškov „Obyčajný človek“ Matovič, bojujúci proti korupcii, nám už ukazujú svaly. Škoda, že nie z oblasti hlavy či chrbtice.
Program budúceho vládneho zoskupenia, kompromis chceného a politicky priechodného, nakládol množstvo nášľapných mín ekonomického a politicko-spoločenského dosahu (čítaj možného výbuchu). Beh cez prekážky týmto zamínovaným poľom bude zároveň behom kľukatým i maratónskym – vrátane možného smrteľného kŕča v závere (alebo cestou; napríklad vo Vatikáne).
Slovenský elektorát už dal niekoľkokrát najavo, že si dá dosť dlho skákať po otlakoch, ale v kritickej chvíli vytiahne hlavu z piesku a so sloganom: „Mám dosť!“ beží k urnám. Slovenskí voliči a slovenské voličky ma príjemne prekvapili častejšie (presne dvakrát) ako ktorákoľvek nimi zvolená exekutívna a zákonodarná moc (tie ani raz). So skepsou, či aj Slovensko bude niekedy dobrým miestom pre život, myslím na zaslzené slová účastníčky bratislavského Dúhového Pride z mája 2010: „Nechcem žiť v takejto krajine.“
Štvorlístky vraj prinášajú šťastie. S mrazením v šiji čakám, či si aj nový vládny štvorlístok neurobí zo svojich sľubov a programových téz herbár, na ktorý bude sadať prach pragmatického zabúdania. Už dnes ma šteklí v nose. Ale v poriadku. Dávam vláde akademických sto dní. A pripomínam: už sme si na Slovensku zvykli na zatuchnuté herbáre, ale vždy sme vystavili zlým záhradníkom tejto krajinky účet najvyšší – odchod. Pokuta za ďalšie zlé spravovanie vecí verejných môže byť poriadne mastná.
Robert Fico je za dverami. Vždy pripravený! Mimochodom, všimli ste si? Ani slovo o futbale…