Napríklad v Mexiku sa nedávno uprostred jazera objavili zvyšky vyše štyristoročného kostola. Fantastický záber vo sfilmovanom románe magického realizmu to však nie je. Tento realizmus je všetko iné ako magický.
Kostol, zaplavený v 60. rokoch pri výstavbe vodného diela, znovu vykukol na svetlo sveta v roku 2015, a odvtedy hladina vody klesla ešte o dobrých desať metrov. Rybári na novovzniknutom ostrove ponúkajú návštevníkom svoj úlovok – to málo, čo z neho ostalo, lebo ryby, čuduj sa svete, sa na život na súši zatiaľ nestačili adaptovať.
Jeden z popredných svetových klimatických ekonómov a poradca premiéra Barbadosu Avinash Persaud sa pre časopis Observer pred Samitom o novom globálnom financovaní, ktorý sa má konať 22. a 23. júna v Paríži, vyjadril, že svet musí nanovo premyslieť a „vziať do úvahy všetky súvislosti medzi klimatickou krízou, príčinami zadlženosti tretieho sveta a podobu ďalšieho rozvoja“.
Dodal, že do najpostihnutejších oblastí je potrebné investovať nie bilióny, lež trilióny prostriedkov, no predovšetkým sa nadobro striasť konvenčných predstáv o tom, ako má vyzerať zahraničná pomoc. Tieto konvenčné predstavy spravidla znamenajú len toľko, že sa nalieva čoraz viac peňazí do riešení, ktoré sú v skutočnosti príčinou problému: takzvaná druhá zelená revolúcia stavila všetko na automatizáciu a chemické hnojivá, aby sa dosahoval čo najväčší výnos na hektár.
Zničená pôda si však po krátkom období nedokáže poradiť, a tak agrochemické závody môžu vyvíjať nové a nové technologické a chemické zázraky na zabezpečenie výnosu. Nie je to však zadarmo. Agropriemysel potrebuje čoraz viac pesticídov, a čoraz viac, oveľa viac – vody. A tá už spravidla len kvapká.
To však už dávno nie je niečo, za čím musíme chodiť do Mexika, Bangladéša alebo k povodiu Nílu, medzi ktorého krajinami nebezpečne stúpa politické napätie vyplývajúce z rôznych predstáv o právach na využívanie nílskej vody.
Južná Arizona v USA je, okrem iných, taká vyprahnutá, že už ju nezachráni ani spomienka na celú tú odpumpovanú „svätenú vodu“ freatických zvodní. V Španielsku bolo v máji zatknutých šesť osôb za to, že ukradli 63 miliónov kubíkov vody prostredníctvom tajne navŕtaných studní v Andalúzii vyčerpanej posadnutosťou olivovníkovou monokultúrou. Krádeže vody boli obľúbené minulé leto aj vo Francúzsku a v kedysi úrodnom talianskom údolí Pádu.
Svoje množstvá vody si žiada aj priemysel, a problémy, ktoré tým vznikajú, rieši opäť len tak, že svoje prevádzky presúva – tam, kde zatiaľ voda je. Nie je ťažké hádať, že všetky najhoršie konflikty, ktoré nás čakajú, budú súvisieť so zápasom o vodu.