Nakoniec, jeho rozhodnutie je pochopiteľné. Jedného kňaza v politike, ktorý zo služby nevystúpil, sme tu už mali, a ani „dar kňazstva“ ho neochránil pred tým, aby neskončil ako vojnový zločinec.
Prítomnosť kňazov a teológov v politike nie je ničím zvláštnym. Kresťanstvo má politickú angažovanosť zapísanú vo svojom krstnom liste od čias, keď sa rímsky cisár Konštantín rozhodol urobiť z neho štátnu ideológiu, ktorá mala zachrániť Rím pred začínajúcim sa rozpadom. Z tohto rozhodnutia vzišlo kresťanstvo posilnené – aj za cenu kompromisov so svetskou mocou. Zároveň prispelo nie k zjednoteniu ríše, ale k jej postupnému rozpadu na dve mocenské a neskôr aj náboženské centrá.
Balázsovo rozhodnutie pôsobí ako snaha posilňovať auru metafyzickej jednoty novej vlády. V situácii, keď stále nie je jasné, či vládu v skutočnosti vedie Dzurinda alebo Mikloš, si Iveta Radičová nemohla vybrať lepšie.
Mať po boku pretoriánsku gardu, postavenú na morálnych zásadách žobravého rádu, je jasným signálom, že premiérka začína budovať v SDKÚ nové mocenské centrum, ktoré môže byť v radikálnom rozpore so známymi cynickými operáciami jej straníckeho predchodcu.
Zároveň si Iveta Radičová obratne posilňuje obraz politickej čistoty podľa vzoru Johanky z Arku. Premiérka sa môže vďaka Balázsovmu príchodu na Úrad vlády tváriť, že existuje nejaké lepšie, neviditeľné SDKÚ, ktorého je ona živou emanáciou.
Jej schopnosť plynulo prechádzať zo sveta Dzurindovej strany v stave politického hriechu do priestoru idealizovanej SDKÚ – nositeľky novembrových cností – bude vďaka Mariánovi Balázsovi ešte výraznejšia.
Bolo by však tragickou chybou, keby sa Balázs stal duchovnou autoritou tejto vlády aj v prípade, keď sa začnú opakovať škandály, ktoré politici robia už dvadsať rokov. Bývalý kňaz nemá dodávať premiérke mystické alibi neomylnosti, rovnako ako nesmie posväcovať antihumánne a asociálne tézy niektorých vládnych strán.
Iba tak sa môže priblížiť k veľkosti Alkuinovej, aj vďaka ktorému je dnes Európa civilizáciou, kde, slovami básnika a chrámového organistu Ivana Kadlečíka, „nenechávame slabších umierať“.