Keďže vieme, že SaS svoje postoje koriguje rýchlejšie, ako dokážu aj tí najvýkonnejší „fejsbukoví“ exhibicionisti meniť svoje „štatúty“, treba si z tejto záležitosti zapamätať jednu vec. Slovenská mládež si vďaka prostorekosti SaS prvýkrát uvedomila, že by jej chýbalo verejnoprávne médium. I keď si môžeme zlomyseľne povedať, že Rádio_FM je stále iba takou podkarpatskou verziou viedenského (takisto verejnoprávneho) FM 4, bez kvalitného rakúskeho spravodajstva, ponúka niečo, čo žiadna iná stanica.
Okrem alternatívy k čoraz bezprizornejšiemu hudobno-zábavnému mainstreamu s textami typu „mám ťa rád, tak sa mi vráť“, pestuje autentické dídžejovanie hudby od ľudí ako Dano Baláž, ktorí zjavne svojej práci rozumejú a majú vycibrený vkus. Otázkou teda je, prečo by takéto rádio jednoducho nemohlo zaniknúť, aby sa neskôr objavilo na inej frekvencii s tým rozdielom, že by bolo súkromné.
Nemusíme si pripomínať osud rádia Ragtime, aby sme pochopili niečo, čo si mnohí záchrancovia Rádia_FM neuvedomujú. Takéto rádio by sa v trhovom prostredí ovládanom inzerentmi a playlistami hudobných korporácii neuživilo a skončilo by pravdepodobne na internete. Keďže nám nehrozí, aby si niekedy nejaký slovenský boháč kúpil namiesto tretej jachty loď, z ktorej by napríklad vysielalo pirátske rádio, musí sa priemerný spotrebiteľ neoliberalizmu zaoberať dilemou, prečo treba zachrániť jedno verejnoprávne médium, ale už nie STV. A môžeme ísť ďalej. Prečo robiť „nesystémové“ opatrenia, ktoré „reformátori“ tak neznášajú vždy, keď sa vynorí otázka výnimky na nízke zdanenie potravín, liekov a kníh.
Prečo sa zrazu objaví za pár hodín niekoľko tisíc podpisov na sociálnych sieťach, ktoré žiadajú výnimku práve pre Rádio_FM? Prečo vlastne žiada alternatívna scéna, aby ju podporoval štát, keď mnohí z jej protagonistov otvorene podporujú v spoločnosti tie sily, ktoré majú demontáž štátu zapísanú ako prvý bod programu? Pripomína to Magdu Vášáryovú, ktorá nikdy nemala veľké pochopenie pre „úľavy a výnimky“ týkajúce sa sociálnych otázok, no bez akýchkoľvek vnútorných zábran paradoxne tvrdila, že štát musí umenie – a, samozrejme, predovšetkým divadlo – výrazne podporovať.
Koho má teda vlastne štát podporovať? Zriadi nato Sulík zase nejakú vedeckú komisiu? Budeme merať zásluhy, vďaka ktorým vznikne právny nárok na štátnu podporu? A prečo nie rovno obnoviť titul zaslúžilého umelca? Taký „zaslúžilý dídžej“ by sa už nemusel báť o svoju existenciu, lebo by pracoval v rádiu s labelom „skanzen alternatívnej kultúry“ a tam by mohol medzi dvomi vstupmi islandského minimalizmu hovoriť, ako nás tá sociálna poisťovňa stojí veľa prachov a je najvyšší čas ju už zrušiť a predať zdravotné karty obyvateľstva poisťovacím korporáciám. A jeho poslucháči možno konečne pochopia, že štát, to sme my všetci.