V tomto cyrilo-metodsko-husovskom čase si vždy spomeniem na scénu, ktorá sa podľa našej dcéry odohrala pred dvadsiatimi rokmi na hodine dejepisu na reálnom gymnáziu v Kroměříži. Profesorka sa pýta študenta, čo si pripomíname 5. júla. Študent nevie a učiteľka mu prezradí, že si pripomíname príchod vierozvestov. „A čo si pripomíname 6. júla?“ pokračuje profesorka. Študent márne loví v pamäti a nakoniec háda: „Odchod?“
Každá generácia sa rodí nepoznamenaná históriou. Ako čistý list, na ktorý možno napísať, ale tiež nenapísať, hocičo. Historická pamäť je dedičstvo odovzdávané z generácie na generáciu. Je to štafetový kolík, ktorý bežec podáva na konci svojho úseku. Každá generácia ale odovzdáva tej nasledujúcej dedičstvo pozmenené o aktuálnu skúsenosť. Ak to minulé nerezonuje so súčasnosťou, v historickej pamäti bledne. A z minulosti sa môže vynoriť iba to, čo nám vložila do pamäti generácia pred nami.
Existuje bonmot, že súčasnosť a budúcnosť je jasná, iba minulosť je neistá. Historici predpokladajú, že k nám Cyril s Metodom prišli na jar roku 863. Ich príchod sa pôvodne slávil 9. marca. Jedným z dôvodov presunu sviatku na 5. júla bola snaha konkurovať vzrastajúcemu kultu Jana Husa. Či však prežijú Cyril, Metod a Hus v historickej pamäti budúcich generácií, závisí od toho, či sa budú hlásiť k Slovanom, ku kresťanstvu, k pravde. Nič z toho nie je samozrejmé, ako naznačuje príbeh študenta, ktorý sa nepripravil na hodinu dejepisu, pretože riešil čosi aktuálne s kamarátmi v krčme. Stačí málo a pretrhne sa niť, ktorú už nikto nespojí.
Kultúrnu identitu dnes relativizujú multikulturalisti. Národnú identitu bagatelizujú globalisti či progresívni liberáli. A pravdu si pre seba rezervujú uchvatitelia moci, ktorí sa ju snažia udržať za každú cenu. Minulosť nikdy nevisela na tak tenkej niti ako dnes, keď štafetový kolík zodpovednosti za spoločnosť preberá generácia individualistov bez historickej pamäti. Generácia, ktorú nezaujíma, čo bolo medzi príchodom a odchodom.
Stratou kontinuity s minulosťou sa atomizovaná spoločnosť ocitá na šikmej ploche. Generácia bez historickej pamäti necíti, že posun po šikmej ploche je pád. Chýba jej pud sebazáchovy, inštinkt, ktorý nabáda človeka brzdiť, zaradiť spiatočku, keď ho historická pamäť varuje pred haváriou. Schyľuje sa k tragédii odbrzdenej generácie; generácie, ktorá sa nemá čoho chytiť.
Pritom stačilo uložiť si do pamäti, s čím k nám kedysi prišli Cyril s Metodom, pretože ich viera nás po stáročia držala nad vodou a ich know-how by fungovalo i dnes. A ak by to haprovalo, bol tu ten Hus s reformou, ktorá vrátila do debaty pôvodnú ideu, vniesla život do stojatých vôd a pripomenula, že bez pravdy sa nikam nepohneme. Je príznačné, že generácia, ktorá chýbala v škole, keď sa vyučoval zmysel minulého, o sebe hovorí ako o generácii poslednej.