Tak to je asi vo väčšine východného bloku. Pravda, sú výnimky. Bulhari si MDŽ pripomínajú dodnes. Starí aj mladí s dojemnou galantnosťou po celý deň želajú svojim kolegyniam či kamarátkam všetko najlepšie k ich sviatku.
Boje o uznávanie či neuznávanie ženských sviatkov sa nevedú len v postkomunistickom bloku. Mnohé krajiny oslavujú Deň matiek (dátum býva rôzny), no aj ten má odporcov. Napríklad v západnom akademickom prostredí ľahko narazíte na radikálnych feministov, mužov aj ženy. V Deň matiek rozpošlú kolegom zúrivé e-maily, protestujú proti „rozširovaniu tradičných stereotypov pohlaví založených na biologickej funkcii“.
Východeurópanovi môže taká príhoda vyraziť dych. Na druhej strane umožňuje zamyslieť sa nad rozdielnymi cestami emancipácie na východe a na západe Európy. V socialistických krajinách bola rovnoprávnosť „na rozkaz“. Bola súčasťou režimu. Keď sovietske Rusko dalo v roku 1918 ženám plné volebné právo, predbehlo tak drvivú väčšinu západných demokracií.
Pravda, socialistická emancipácia mala v praxi od dokonalosti ďaleko. Zavedenie plnej zamestnanosti žien viedlo k vytvoreniu vysoko feminizovaných odvetví. V Československu to bolo zvlášť vypuklé. Ženy absolútne dominovali v základnom a strednom školstve, ako sestričky v zdravotníctve, ale aj v niektorých manuálnych výrobných odboroch. No ostali rodové rozdiely v príjmoch. A v mnohých rodinách sa udržala nadradenosť muža.
Systém však v zásade fungoval. Ak vás vyučujú ženy, ťažko ich budete považovať za niečo menejcenné. Ak nechodíte do škôl oddelených podľa pohlavia, nevnímate ich ako niečo cudzie. Nastala rovnoprávnosť. So zachovaním prvkov určitej galantnosti aj uznania, že ženy ako matky si vyžadujú zvláštnu pozornosť.
Na Západe to šlo pomalšie. V Nemecku je dodnes v niektorých regiónoch problém nájsť jasle či školskú družinu. Panuje úzus, že žena má byť doma a o deti sa celý čas starať sama. Vo Švajčiarsku ženy získali volebné právo až v roku 1971. Aj to len na federálnej úrovni, v miestnych voľbách trval proces zrovnoprávňovania až do roku 1990. V anglosaskom svete sa udržiava tradičná agresívna „mužskosť“ aj pod povrchom zdanlivo všeobecnej politickej korektnosti. Pri tom, čo si o ženách hovoria chlapi v šatni britského športového klubu pre smotánku, by bledli opilci na slovenskej vidieckej zábave.
Rok 1989 priniesol aj trendy, ktoré idú proti emancipácii. Konzumný kapitalizmus nepotrebuje chytrú ženu a tak ženskosť býva degradovaná na dopyt po určitých tovaroch – od hlúpych časopisov po knihy o astrológii a liečivých kameňoch. Navyše ženy majú horší prístup k službám (jasle) a ak majú deti, budú mať aj nižšie dôchodky. Agresívny západný feminizmus nepotrebujeme, no boj za ženské práva áno.
Či už podobné sviatky slávime, alebo nie, poskytujú aspoň určitú príležitosť zamyslieť sa.