Európska únia sa nedávno výrazne pričinila o podpis globálnej dohody o ochrane biodiverzity v Montreale. Do roku 2030 sa zaviazala ochrániť minimálne tridsať percent svojich ekosystémov. Dôvodom nie je len snaha zastaviť hromadné vymieranie druhov. Obnova je dôležitá aj pre boj proti klimatickej zmene: uhlíková neutralita neznamená úplné zastavenie emisií skleníkových plynov. Ale vypustenie len takého množstva, aké dokážeme z atmosféry „stiahnuť“.
Experimentálne zariadenia na zachytávanie CO2 a jeho ukladanie (či spracovanie na syntetické palivá) nie sú pripravené na masové využitie. Pre porovnanie, najväčšie projekty v Európe počítajú, že do pár rokov budú schopné zachytiť a uložiť oxid uhličitý rádovo v jednotkách, maximálne desiatkach miliónov ton ročne. Únia pritom len za štvrťrok vypustí tisíc miliónov ton emisií skleníkových plynov.
Aj preto potrebujeme zdravé, odolné prírodné ekosystémy. Lesy, mokrade a ekologicky udržateľná poľnohospodárska krajina sú (na najbližšie desaťročia) najlepším spôsobom zachytenia a skladovania uhlíka v pôde a biomase. Preto Európska komisia navrhla Nariadenie o obnove prírody. Podľa neho by EÚ do roku 2030 obnovila minimálne dvadsať percent morských a suchozemských oblastí, do polovice storočia všetky ekosystémy, ktoré potrebujú obnovu.
Zástupcovia členských krajín legislatívu prijali. No Európsky parlament ju možno v júli odmietne. Proti sa postavili európski ľudovci, krajná pravica a časť liberálnych europoslancov. Argumentujú, že „obnova prírody“ ohrozuje produkciu potravín, ohrozí rozvoj obnoviteľných zdrojov energií a zničí živobytie drobným farmárom, lesníkom či rybárom.
Nie je to pravda. Európske poľnohospodárstvo ohrozujú najmä klimatické zmeny. Úrody ničia vlny horúčav, suchá a prívalové dažde. Zatiaľ čo rôznorodá krajina takýmto extrémom odoláva lepšie, pre poľnohospodársku púšť – obrovské polia monokultúr, umelo zavlažované, obrábané veľkými mechanizmami, priemyselne hnojené a chemicky chránené proti škodcom – bývajú pohromou.
Obnova prírody nie je prekážkou ani využívania obnoviteľných zdrojov: nebráni inštalácii solárnych panelov v mestských či priemyselných zónach, či využívaniu geotermálnej energie. Mimochodom, tri veľké európske organizácie zastupujúce sektor OZE prijatie nariadenia podporujú.
Neohrozí ani život na vidieku. Ekologicky udržateľné poľnohospodárstvo pravdepodobne nebude také výnosné pre veľký agrobiznis. No môže ponúknuť viac pracovných miest a lepšie živobytie pre malých farmárov. O to viac, že zachytávanie uhlíka v pôde a biomase môže byť zaujímavým „biznismodelom“: Európska únia diskutuje o mechanizmoch finančnej podpory sťahovania CO2 z atmosféry.
Odmietnutie európskej legislatívy o obnove prírody by bolo najmä ústupkom záujmom veľkého biznisu v poľnohospodárstve, lesníctve či rybolove. Pre zvyšok Európy bude neodpustiteľným zlyhaním.