Napríklad dravé 80. roky minulého storočia boli najmä v anglosaskom svete postavené na okázalom konzume. Symbolom bol opálený podnikateľ v saku výrazného strihu.
Dnes je život aspoň na povrchu demokratickejší. Bežný Európan si môže dovoliť slušne ušité šaty, ktoré sa od luxusných značiek až tak neodlišujú. Problémom nie je už ani dovolenka v donedávna exotických lokalitách. A nadspotrebu značiek ako Rolls Royce majú krajiny mimo atlantického priestoru. Nielen preto, že je v Rusku či v Ázii veľa boháčov, ale aj preto, že tí americkí a najmä európski sa zväčša naučili správať menej provokatívne.
Dnešný multimilionár nehovorí o majetkových rozdieloch s agresívnou suverenitou. Či už z reálneho presvedčenia, alebo ako súčasť dobrých mravov rozpráva o dobročinných projektoch a občas si dá kávu so známym logom. A zabáva sa podobne ako ostatní. Ak žije v Londýne, večerný drink si síce dá v exkluzívnom klube, kam sa bežný smrteľník nedostane, no do svojho domu v južnom Kensingtone sa odvezie aj taxíkom.
Ale hlavný dôvod, prečo máme menej nevraživosti založenej na majetkových rozdieloch, je, že sa ich nárast sústreďuje najmä na veľmi úzku superelitu. Jej konzum provokuje menej, pretože ho bežne ani nevidno. Superboháči trávia leto na stohektárových pozemkoch v Toskánsku alebo si prenajímajú súkromné ostrovy v Karibiku.
Zdanlivá demokratizácia konzumu či neviditeľnosť jeho najluxusnejších foriem však ukrýva vážny ekonomický problém. Za posledné dve desaťročia objem peňažného majetku vo svete rástol dramaticky rýchlejšie ako mzdy. Majetok tak existuje ako masa nárokovateľných položiek, ktoré značne prerástli jednoduchú súvahu dopytu a ponuky, akú sme poznali v priemyselnom veku.
Držanie majetku, ktorý krátkodobo nepodlieha limitom reálnej ekonomiky, často umožnili rôzne druhy tzv. offshore legislatívy. Korporácie či jednotlivci môžu peniaze nielen ukryť v daňových rajoch, ale využívať aj iné zvýhodnenia. Ruskí oligarchovia nebývajú v Londýne iba preto, že majú radi anglický čaj, ale najmä preto, že vláda pobyt boháčov daňovo zvýhodňuje. Veľké firmy často neplatia na svojich hlavných trhoch dane. Zisk vedia účtovne previesť do daňovo zvýhodnených lokalít.
Tým, ako vlády škrtia výdavky a hovoria o potrebe podriadiť sa anonymnému „medzinárodnému investorovi“, však narastá hnev. V Británii funguje hnutie Tax Uncut, ktorého aktivisti blokujú obchody firiem s najnižšími skutočne odvedenými daňami. Francúzsky politický ekonóm Patrick Weil minulý týždeň dokonca navrhol zaviesť globálnu daň na superbohatých ľudí. Dohodu, ktorá by miliardárom znemožnila vyhnúť sa plateniu daní emigráciou.
Nahnevaní aktivisti sú často naivní. Odobratím peňazí z účtov boháčov sa primárne zmení rozloženie moci, ale nedôjde k zázračnému zbohatnutiu chudobných. V konečnom dôsledku je férovejšie zdaňovanie dôležitým krokom na ceste k rozpletaniu globálnych finančných nerovnováh a riešeniu zaduseného hospodárskeho rastu.