Čoho sa boja Slováci?

05.07.2011 22:00

V utorok si Slovensko pripomenulo solúnskych učencov Cyrila a Metoda. Štátny sviatok na ich počesť mala aj Česká republika. Oboch vyzdvihujú aj iné slovanské národy.

Mimoriadne napríklad Bulhari. Z ich územia sa modifikovaná hlaholika rozšírila ďalej do východnej Európy.

Tento príbeh dobre ilustruje komplikovaný vzťah Slovákov k histórii vlastného otvárania sa svetu a pôsobenia v rámci západnej civilizácie. Obaja učenci sú u nás spájaní s Veľkomoravskou ríšou, politicky silným, ale krátko trvajúcim štátnym útvarom, ktorý nezanechal výraznú kultúrnu stopu. Po jej rozpade obrovský rozkvet slovanskej civilizácie nastal v spomínanom Bulharsku, ďalej štafetu prevzalo Srbsko. V neskoršom stredoveku sa potom úžasne rozvíjala veda a umenie najmä u ilýrskych Slovanov na pobreží Jadranu.

Proces tvorenia politickej a kultúrnej „slovenskosti“ v 19. storočí čerpal inšpiráciu (aj peniaze) od spomínaných južných Slovanov a naberal sebavedomie zo sily Ruska. Rozhodujúcou bola potom blízkosť Čechov. V spolupráci aj konfrontácii s nimi v rámci spoločného štátu Slováci vyrástli z jednoduchého kultúrneho modelu charakterizovaného roľníckou literatúrou 19. storočia na technicky vyspelý a občas ambiciózny národ.

Slováci sa proste rozhodujúco skonštituovali a vytvorili si kultúru modernity až v priebehu 20. storočia. A z veľkej časti za socialistického režimu. Po zmene pomerov to viedlo k rozpakom. Medzi bratislavskou „smotánkou“ je v móde vyjadrovať nostalgiu za zbúranou Vydricou a za predvojnovými ulicami plnými meštianskych paničiek. Konzervatívci zase stavili na symboliku Veľkej Moravy a na artefakty 19. storočia. Takými sú napríklad trápne historizujúce uniformy prezidentskej stráže.

Pritom fakt, že Slováci sú do značnej miery novým národom, je, naopak, cenný a je v podstate výhodou. Bohužiaľ, tenká vrstva modernity sa ľahko trhá. Po prvé, Slovensko nemá silné administratívne a podnikateľské kádre. Je nesmiernou zásluhou Gustáva Husáka, že vytváral priestor pre domácu elitu proti českému centralizmu aj proti zaostalému domácemu prostrediu s jeho priam kmeňovými klikami. Bohužiaľ, úroveň kádrov pôsobiacich dnes v štátnej správe, a najmä v prostredí konzervatívnych síl, sa nedá nazvať inak ako Biľakova pomsta. Po druhé, a to je rozhodujúci moment, chýbajú intelektuáli.

Intelektuálna vrstva sa za socializmu tvorila na základe silne prefiltrovanej knižnej kultúry Západu. Toto sterilné prostredie nepripravilo intelektuálov na naozajstnú konfrontáciu ani znalostne, ani morálne, pretože boli zvyknutí na špecificky „úradníčkovské“ fungovanie v jasne daných štruktúrach podopretých autoritárskou mocou. Členovia akademicko-odbornej elity, ktorá bola v roku 1989 nositeľom modernity, tak po otvorení sa svetu často skĺzli do konzervatívnych pozícií a k primitívne konšpirátorskému videniu sveta.

Mladá generácia sa tak nemala o čo oprieť. Krajina dnes nemá ani silnú autentickú domácu kultúru, ani sebavedomú komunikáciu so svetom. Kde tu hľadať nejaký „odkaz Cyrila a Metoda“? Ťažko povedať.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku