Klimatické otepľovanie patrí medzi najväčšie témy, zdá sa však, že väčšina z nás k nemu pristupuje ako k celkom novému fenoménu, ktorý sa objavil – s trochou preháňania – až s Gretou Thunbergovou. No nie len klimatológovia dávno vedia, že na rozdiel od vonkajších prejavov (požiare, suchá atď.), ktoré sa devastačne podpisujú pod masové migrácie a s tým súvisiace spoločenské konflikty, hlboké príčiny sa uvádzajú menej ochotne.
Európska filozofia zvykne označovať nové obdobie dejín Zeme slovom „antropocén“. Rozbehol sa vtedy, keď sa časť ľudstva stala zásadnou silou v narušovaní bioklimatickej rovnováhy a premieňaní životného prostredia. Až do relatívne nedávnych čias by sa dal antropocén nazývať aj „dytikocén“, z gréckeho slova pre „západ“.
Do roku 1900 vyprodukovala Severná Amerika a západná Európa o štyri pätiny skleníkových plynov viac ako v polovici 18. storočia. Od roku 1700 do roku 2008 sa populácia zvýšila desaťnásobne a akumulácia kapitálu vzrástla 134-násobne (podľa Thomasa Pikettyho, Kapitál v 21. storočí). No hoci priemyselná činnosť a teória nekonečnej akumulácie zásadne menili prostredie, ich vplyvy sa rozširovali nerovnomerne. Vo viktoriánskom období v najväčšom rozmachu kolonializmu produkovala polovicu oxidu uhličitého Veľká Británia, od prvej polovice 20. storočia USA.
Z ešte hlbšieho pohľadu, nadobudnutie ekonomickej prevahy národnými štátmi by nebolo možné bez vytvárania ekologického dlhu, teda tzv. nerovnomernej ekologickej výmeny s inými oblasťami sveta. Krajiny ovládané dominantným ekonomickým systémom exportujú suroviny alebo kvalitné produkty za vysokú ekologickú cenu; a, naopak, prijímajú nekvalitné produkty a odpad z vyspelých (slobodných) krajín, ktoré už aj v prospech svojich „zelených“ politík rady exportujú aj problémy ekologické. Problém sa medzičasom, tak, ako ekonomika, zglobalizoval.
Od 19. storočia, a v 20. storočí naplno sa k produktivistickej politike pridalo Rusko, Sovietsky zväz a neskôr v monumentálnej miere aj Čína. Industrializácia, motor kapitálu, na úkor ekológie a tých (stále) vymierajúcich národov, ktoré sa ešte donedávna označovali ako „primitívne“, sa stala hlavným motorom súperenia Západu a Východu. A aj hlavným pilierom sveta, ktorý dnes s rôznymi zámienkami a interpretáciami označujeme ako „slobodný“.
Výskumy v Arktíde prebiehajúce od 20. rokov minulého storočia, ktoré po konci studenej vojny odhalil krátky severoamericko-postsovietsky projekt Medea (1992), ukázali, že vyspelý svet o topení permafrostu a rizikách s tým spojených vedel už minimálne pred storočím.
Nemajú teda pravdu tí, ktorí tvrdia, že antropocén si zaslúži oveľa presnejšie označenie „kapitálocén“?