Demontáž štátu

August je bohatý na výročia. Ukončenie Pražskej jari, Slovenské národné povstanie... Ale oplatí sa spomenúť ešte jeden míľnik. Na sklonku leta 1990 sa v bývalom Československu končila vojna o hospodársku transformáciu. Vrch získali prívrženci agresívneho prerodu na kapitalistickú spoločnosť.

23.08.2011 22:00
debata (3)

Stačiť na to mali tri kroky. Cenová liberalizácia, uvoľnenie kontroly nad výmenným kurzom a privatizácia. A potom budeme ako Nemecko či Rakúsko.

Nakoniec však bolo celých 21 rokov ponovembrového vývoja jednou nekonečnou transformáciou. Takmer každá vláda prichádza s „utiahnutím si opaskov“, „reformným balíčkom“ či „konsolidáciou verejných financií“. Aj teraz. Vláda už predstavila obrysy rozpočtu na ďalší rok. Bude sa významne škrtať. Štát sa scvrkáva.

Kde sa stala chyba? Tie pôvodné vízie boli často naivné. Mladý americký ekonóm Jeffrey Sachs, poradca poľskej a ruskej vlády, si predstavoval vývoj v regióne takto. Ten, kto predáva veci na tržnici, si našetrí a kúpi obchod. Po rokoch vybuduje reťazec. Potom nakúpi výrobné fabriky. Takto vznikne trieda kapitalistov.

Aká je však realita po rokoch? Medzi podnikateľskými špičkami východnej Európy nájdete len málo ľudí, ktorí sa vypracovali takto postupne. V modernom hospodárstve to ani nejde. Pomery sa museli meniť inak. Ale skončilo sa to nešťastne.

Prvé veľké majetkové presuny nastali cez reštitúcie. Vladimír Mečiar ako premiér živelne vrátil obrovské majetky katolíckej cirkvi. Tá dodnes o mnohé z nich nešikovnými transakciami prišla. Stále pokračujú reštitúcie pôdy. Netransparentne a zle.

Najviac pozornosti sa dostalo privatizácii výrobných kapacít. Priamy predaj zahraničným vlastníkom najprv české aj slovenské politické špičky pripustili iba v malej miere. Verili v domáci kapitalizmus. Česi sa priklonili ku kupónovej privatizácii, Slováci po rozdelení spoločného štátu zase k priamym predajom domácim manažérom.

Oba extrémy boli zlé. Niektorí, napríklad vtedajší minister priemyslu Ján Holčík, presadzovali „tretinový model“. Tretinu majetku do kupónovej privatizácie, tretinu domácim vlastníkom a zvyšok zahraničnému kapitálu. Pri rozumnom zmanažovaní to mohlo fungovať. Krajina potrebovala súťaž vlastníkov, už len preto, že kvalifikovaných domácich manažérov jednoducho nebolo dosť.

Ale nešlo iba o samotný chod podnikov, ale aj o širšie dôsledky. Vtedajší šéf Asociácie investičných spoločností a fondov Rudolf Lachkovič varoval pred vznikom polofeduálnych pomerov na lokálnej a regionálnej úrovni. A presne to sa stalo. Priama privatizácia umožnila rozličným klikám ovládnuť životy menších miest a regiónov, s dusivým vplyvom na spoločenský rozvoj.

Iróniou je, že po týchto experimentoch s domácim kapitalizmom sa elity na Slovensku rozhodli, naopak, staviť všetko na predaj zahraničiu. Rýchlo a lacno. To prinieslo výsledky v rýchlom hospodárskom raste minulého desaťročia. Z neho však dominantne profitujú veľmi úzke skupiny. Tie nepotrebujú a ani nechcú suverénnu krajinu so silným štátnym aparátom, ktorý by ich moc a bohatstvo vyvažoval. Demontáž pokračuje.

© Autorské práva vyhradené

3 debata chyba