Zvyčajne končíme pri požiadavke na definovanie pojmu verejnoprávnosť, akoby definícia chýbala. Nie je to však pravda. Na Slovensku máme a poznáme definíciu verejnoprávnosti, problém je v jej napĺňaní, keď na jednej strane musia verejnoprávne médiá vysielať pre všetky skupiny obyvateľstva vrátane menšín (napr. kultúrnu, náboženskú, národnostnú, športovú) a na druhej strane do ich hodnotenia vstupuje sledovanosť a efektivita, žiaľ, málokedy kvalita.
Prečo to v iných krajinách funguje a u nás nie? Položil som si otázku a v tej chvíli mi napadla odpoveď jedného Róma, ktorého som sa pýtal, prečo sú v rôznych dedinách na východe medzi nimi Rómami také rozdiely. Odpovedal mi: „Vieš, aký gadžo, taký Róm.“ Pobavene som sa zasmial a predstavil som si, ako by sa táto odpoveď dala parafrázovať na situáciu v RTVS. Aký divák, taká televízia? Kdežeby.
Podobná analógia určite platí pri súkromných, komerčných televíziách, ale RTVS je verejnoprávna a jej úlohou nie je počítať percentá na peoplemetroch a nadbiehať divákovi. V prípade verejnoprávnej televízie by parafráza spomínanej vety mohla znieť: aká kultúrna obec, také verejnoprávne médiá, a tu je pes zakopaný.
Pokiaľ kultúrna obec ako mienkotvorná časť spoločnosti nebude aktívne a hlavne kontinuálne vstupovať do formovania svojho prostredia – dovtedy to v kultúre vrátane verejnoprávnych médií fungovať nebude. Žiaľ, pravdu mal Rudolf Chmel, keď povedal: „Na Slovensku zlyhali kultúrne elity.“ Horšie je, že túto pravdu stále má. Len aby ešte neplatilo, aká vláda, taká RTVS.