Budovanie normálneho štátu

30.08.2011 22:00

Deň ústavy, ktorý vo štvrtok oslávime, formálne patrí medzi popredné štátne sviatky. Občania ho však nijako citlivo nevnímajú. V podstate právom.

Po prijatí Ústavy SR a následnom rozdelení federácie sa už v budovaní štátnosti nepokračovalo. Drvivá väčšina toho, čo k „slovenskosti“ patrí – od kultúrneho kódu, cez literárny kánon až po základné inštitucionálne prvky ako vzdelávací systém, existovala predtým.

Po získaní samostatnosti sa politická elita sústredila už len na delenie majetku. Pravda, tvorba „domácej kapitálotvornej vrstvy“ sa neskončila dobre. Dúfať v dostatočné manažérske vybavenie domácich kádrov bolo nerealistické.

Z hľadiska impulzov pre rast lepšie bolo na tom priťahovanie zahraničných investícií. Okrem kapitálu prišli technológie, know-how, dôraz na disciplínu pracovnej sily. Zároveň sa však vytvorila otrocká závislosť od vonkajšieho prostredia. A štát sa vzdal vecí, ako je kultúrna politika. Najväčšie kultúrne pamätníky posledných dvoch desaťročí sú stupídne zábavné programy a nadabované argentínske a turecké telenovely.

Ústava okrem nezávislosti zdôraznila aj sociálno-trhové hospodárstvo. No táto krajina má dnes jeden z najmenších štátnych rozpočtov v Európe. Čo sa stalo?

Vážne treba brať argument, že Slovensko sa na sociálnodemokra­tickú politiku jednoducho nehodí. Nemá tradície spolunáležitosti zocelené drsnou prírodou ako severské národy. Ani históriu veľkých mestských celkov, v ktorých sa robotníci aj inteligencia učili odolávať vydieraniu vlastníkov výrobných prostriedkov ako vo väčšine západnej Európy.

Vlastne netreba zložité historické rozbory. Stačí vnímať každodenný život. Na prechode chodcom vodiči nezastavia, hoci im to prikazuje zákon. A ak, tak vám takmer prejdú po pätách. Ak chýba ohľaduplnosť v malých veciach, ako sa dá hovoriť o zodpovednosti voči komunite na národnej úrovni?

Na Slovensku je populárne slovo „sociálny“, ale nie „solidárny“. A chýba akákoľvek diskusia o štátnej politike ako nevyhnutnej základni tvorby trvalejších hodnôt.

Neurčitá sociálnosť je teda iba požiadavka tých, čo majú málo a chcú viac. A nástroj ľudí, ktorí využitie podobnej nespokojnosti majú v biznis pláne. V sociálnodemo­kratickú spoločnosť na Slovensku asi najmenej veria tí, čo si ju oficiálne dali na svoj štít.

Napriek tomu cesta k nej nie je úplne zahataná. Mení sa práve to vonkajšie prostredie. Moderný globalizovaný kapitalizmus síce umožnil nebývalý rozvoj niektorých druhov inovácií, ale v mnohom sa v podstate vyčerpal.

Na Západe dnes aj pravicová tlač diskutuje o väčšej regulácii finančného sektora či o zdaňovaní superboháčov a čoraz častejšie sa volá po selektívnej „deglobalizácii“.

Obnovuje sa poznanie, že kapitalizmus nemôže prežiť, ak sa finančná moc nadmieru presúva od inovačného prvku – vedcov, odborných profesií a stredného manažmentu – k oligarchii a ak sa časti spoločnosti vyčlenia do živorenia v dlhodobej nezamestnanosti. A to Západ zďaleka nemá „východný“ kapitalizmus.

Tieto globálne diskusie možno aj na Slovensku prebudia úsilie preformulovať spoločenskú zmluvu. A vytvoriť „normálnejší“ štát.

Sleduj najnovšie články na našom Facebooku