Pred pätnástimi rokmi, keď sa Slovenska ešte nedotkla finančná kríza a miera nezamestnanosti sa po dlhom čase blížila k jednocifernej hodnote, verejnosť spájalo optimistické hodnotenie stavu krajiny. Tento optimizmus bol nečakaným vedľajším efektom sústavných sporov vtedajších vládnych a opozičných politikov.
Hádam v každej verejnej debate sa škriepili o zásluhách na tomto úspechu. Ich ťahanice sa neukončili konsenzom (ani len v tom, že o časť poklesu nezamestnanosti sa nezaslúžil Dzurinda ani Fico, ale odchod desaťtisícov našincov za prácou do Írska a Británie).
Pričinili sa však o prevahu viery v zdarný vývoj Slovenska. Tá prebila fakty o každodenných neistotách nemalej časti obyvateľov krajiny. Podľa zisťovania životných podmienok EU SILC si v roku 2008 nemohlo dovoliť mäsité či iné výdatné jedlo každý druhý deň vyše 29 % obyvateľov SR (v roku 2020 to bolo necelých 12 %, vlani nemožnosť uspokojiť túto potrebu narástla na 15,8 %), nečakané finančné výdavky (napr. na nutnú kúpu chladničky či väčšiu opravu v byte) vtedy nezvládalo takmer 40 % domácností (vlani to bolo 27 %).
Ako posudzovať vychvaľovanie sa úspechmi, keď veľké podiely ľudí trpia núdzou a neistotou? Je prevládnutie predstavy o úspechu krajiny v čase, keď mnohí trpia núdzou a časť si polepšila len odchodom z nej, tragédiou a či fraškou?
História sa opakuje. Od zverejnenia dát Eurostatu za rok 2022, podľa ktorých malo Slovensko po Bulharsku a Grécku v prepočte na paritu kúpneho štandardu tretí najnižší podiel hrubého domáceho produktu na obyvateľa, sa o našej krajine v politických debatách hovorí ako o jednej z najchudobnejších krajín únie. Politici sa navzájom obviňujú a obraz neúspešnej „trpiacej“ krajiny sa usadzuje v našich hlavách rovnako ako kedysi predstava o jej úspešnom vývoji.
Obraz životnej úrovne krajiny možno oprieť o rozmanité štatistické dáta. Ak sa riadime len ukazovateľmi obľubovanými modrými politikmi, Írsko sa javí ako mimoriadne bohatá krajina. V spomínanom prepočte HDP na obyvateľa v roku 2022 dosahovalo takmer tri a pol násobok jeho slovenskej hodnoty (82 704 oproti 24 061). Ak sa však pozeráme cez dáta o životných podmienkach, jednoznačnosť zasľúbenej krajiny sa stráca. V roku 2022 si v Írsku síce len čosi viac ako percento obyvateľov nemohlo dovoliť mäsité jedlo každý druhý deň.
No podiel tých, čo nemajú ani na týždeň dovolenky mimo bydliska, sa v Írsku a na Slovensku nelíši tak ako podiel HDP na obyvateľa (27 % a 34 %). Ťažkosti s udržiavaním tepla v byte mal v Írsku a u nás rovnaký podiel obyvateľstva. A s nečakanými výdavkami si v Írsku nevedelo poradiť takmer 35 % obyvateľov, teda viac ako u nás.
Využívanie štatistík na fackovanie politických rivalov a „zvierohodňovanie“ ružových či čiernych ilúzií o životnej úrovni väčšiny, je až neznesiteľne ľahké. A mediálne je atraktívnejšie ako debaty o stave krajiny, v ktorých by nechýbal čas na objasňovanie údajov, ich časových radov a súvislostí. Je to tragédia či fraška? Oboje zároveň.