Európsky rozpočet je dnes financovaný najmä z príspevkov platených členskými krajinami. Už minimálne dve desaťročia sa hovorí, že je to zlý systém. Každá tvorba sedemročného rozpočtového rámca tak pozostáva z dohadovania sa, kto koľko do rozpočtu prispeje, a z rozdeľovania peňazí na jednotlivé oblasti. Prioritu má, samozrejme, prvá otázka. A tak je financovanie spoločných priorít rukojemníkom účtovníckej logiky, ktorá delí krajiny na „prispievateľov“ a „príjemcov“.
To rokovania zbytočne polarizuje a zatláča do pozadia omnoho dôležitejšiu otázku: Čo by mala EÚ zo spoločnej kasy platiť? Prijatý rozpočtový rámec tak nie je snahou o najefektívnejšie riešenie existujúcich problémov, ale len spoločným menovateľom rozličných (a mnohokrát protichodných) záujmov štátov.
Z hľadiska efektívnosti je takýto prístup o to horší, že prínosy európskej integrácie nemožno postihnúť zjednodušeným porovnaním toho, čo krajina do spoločnej peňaženky zaplatí a čo z nej dostane. Prínosy existencie jednotného trhu, ekonomickej a politickej stability a bezpečnosti, vzájomnej dôvery postavenej na spoločných pravidlách a spoločnom rozhodovaní sú menej hmatateľné, ťažko vyčísliteľné, no v konečnom dôsledku sú niekoľkonásobne dôležitejšie ako to, kto koľko získa z eurofondov či výhody v poľnohospodárskej politiky.
Samozrejme, rozhodovanie o verejnom rozpočte (európskom, národnom, regionálnom) bude vždy obsahovať prvok distributívneho konfliktu. Ide však o to, aby to bol konflikt zmysluplný a konštruktívny. V prípade únie to znamená diskusiu o tom, koľko potrebujeme (či chceme) investovať do spoločných záujmov a ako tieto záujmy definujeme. Chceme, aby EÚ hrala väčšiu úlohu v obrannej politike? Alebo majú spoločné peniaze pomôcť so zelenou transformáciou? Odkiaľ tieto peniaze do rozpočtu získame? Zdaníme znečisťovanie životného prostredia? Alebo veľké nadnárodné firmy, ktoré sa vyhýbajú plateniu daní na národnej úrovni? A ako to vieme urobiť najefektívnejšie?
Európska komisia navrhla dva nové vlastné zdroje rozpočtu: zvýšenie príspevku z obchodovania s emisiami a podiel na dani veľkých firiem. Ani jeden nezískal dostatočnú podporu členských krajín. Ministri financií minulý týždeň odložili túto diskusiu ako „predčasnú“. Veľa času však v skutočnosti nezostáva. Dohadovanie európskeho rozpočtového rámca trvá dva až tri roky. Ten ďalší by mal platiť od 2028. Na zásadné rozhodnutie o tom, ako budúci európsky rozpočet financovať, ostáva tak rok a pol. Pol roka z toho môžeme odpočítať kvôli voľbám do europarlamentu a tvorbe novej komisie.
Navyše pandémia prinútila úniu vytvoriť špeciálny rozpočet, financovaný z pôžičiek, za ktoré EÚ ručí európskym rozpočtom. Pôvodne počítala s tým, že splátky zaplatia nové vlastné zdroje. Ak ich mať nebude, bude musieť siahnuť po štandardných rozpočtových peniazoch a tým krátiť výdavky v iných oblastiach.