V čase rozhovou však už Pasolini vyjadroval obavy z nastupujúcej masifikácie kultúry, vzdelávania, transportu a zmyslu ľudskej práce: jeho darmošľapi sa pretĺkali životom, ako vedeli, no bol to skutočný život. Nastupujúci konzumerizmus, reprezentovaný televíziou, ktorý mal masy presvedčiť o ilúzii ich spoločenského vzostupu, podľa Pasoliniho „neponúka zmysel života ani prácu, len nekonečné možnosti, ako zabudnúť na prítomnosť“. Zamieňanie si slobody s konzumom, systematicky upevňujúce malomeštiacke potreby, presviedča o absolútnej potrebe tých najmenej potrebných vecí. Podľa neho to bude v budúcnosti veľký problém.
Mimovoľne som si na Piera Paola Pasoliniho spomenula pri zdanlivo nesúvisiacej príležitosti, ktorou sú najnovšie ničivé požiare v Stredomorí – a keby len tam. Uchránená nebola skoro žiadna krajina: Alžírsko, Tunisko, Taliansko (Sicília), Grécko, Turecko, Španielsko, Francúzsko, Portugalsko… Historicky najhorúcejší zaznamenaný júl bol krutou realitou pre rozsiahle časti Severnej Ameriky, Ázie, Afriky aj Európy a znakom katastrofy pre celú planétu, teda pre nás všetkých.
Ako už po vari miliónty raz verbálne pripomenul o. i. generálny tajomník OSN António Guterres, príčiny sú neodškriepiteľné. Všetko, čo sa deje, je absolútne logické, očakávateľné a mnohými aj očakávané.
Jediné, čo môže šokovať, je rýchlosť katastrofy: na príčine je stupňujúca sa ľudská aktivita – a to, zopakujme si Pasoliniho, najmä tá, ktorá „neponúka ľuďom zmysel života ani prácu, len nekonečné možnosti, ako zabudnúť na prítomnosť“.
Ako inak sa dá vysvetliť cynický fakt, že hoci vražedné požiare pohlcujú donedávna najobľúbenejšie raje toho najmenej zmysluplného a často eticky vyslovene odpudzujúceho rezortného turizmu, niektoré cestovné kancelárie a aerolínie sa stále pretekajú v prísľuboch skvelej dovolenky na miestach, ktoré donedávna len onen masový turizmus zdevastoval viac ako súčasné plamene?
Letecká doprava, umelo subvencovaná v posledných dvoch desaťročiach najmä na úkor železníc, akcelerovala idiociu práva na „cestovanie“ do takej miery, že ugrilovať sa „za dve päťdesiat“ zaživa na Rodose predstavuje v mysli verejnosti priam životne dôležitú nutnosť, bez ktorej by stratila tvrdo nadobudnuté presvedčenie o svojom práve zabúdať na skutočnosť. Námietky, že letecká doprava je len časť problému, túto skutočnosť nevyvracajú.
Politikami vedome volené spôsoby, ako a s akým cieľom sa transportujeme, nevyvrátiteľne devastujú nie len klímu, ale aj kvalitu života na mieste, kam sa transportujeme. Nie je to tragédia, ktorú by v minulosti predpovedalo len niekoľko „vizionárov“ Pasoliniho založenia. Je to celkom dobrovoľný a kapitalizmom bytostne živený samovražedný akt spoločenskej a ekologickej samovraždy.