Arménsko-azerbajdžanský konflikt v mnohom dedičstvom ruského impéria. Moskva antagonizmy v bývalých kolóniách často živila, aby si zachovala keď už nie kontrolu, aspoň vplyv. Jerevan, na rozdiel od Baku, nemal fosílne bohatstvo, ktorým by si mohol kúpiť priateľov na Západe, nemal ani podporu regionálnej mocnosti Turecka. A tak sa obrátil na Rusko. Moskva bola desaťročia garantom jeho bezpečnosti a prežitia arménskej enklávy v Azerbajdžane, Náhorného Karabachu. Cenou bol zamrznutý konflikt.
Stavili však na zlého koňa. Vplyv Ruska postupne slabol a definitívnu ranu mu dala agresia proti Ukrajine. Azerbajdžan to využil: rozhodujúcou vojenskou porážkou Arménov v 2020 a postupným ohlodávaním autonómie Náhorného Karabachu. Najnovšie začal blokovať dopravu v takzvanom Lačinskom koridore, ktorý prepája enklávu s územím Arménska. Pre jej prežitie je životne dôležitý, prúdia ním potraviny, lieky a ďalšie základné tovary.
Po šiestich týždňoch blokády sa situácia približuje k humanitárnej katastrofe. Na výzvy na znovuotvorenie koridoru, ktoré sa opierajú aj o rozhodnutie Medzinárodného súdneho dvora, ponúka azerbajdžanská vláda zásobovanie cez mesto Aghdam, ktoré obsadila vo vojne v 2020. To však odmieta administratíva Náhorného Karabachu – zásobovanie cez Azerbajdžanom kontrolovaný Aghdam chápe ako spôsob zvyšovania vplyvu Baku.
V stupňujúcom sa konflikte, ktorý môže vyústiť do obnovenia bojov, je EÚ v zložitej pozícii. Po roku 2020 sa snaží v oblasti vystupovať ako sprostredkovateľ mieru, na hranici pôsobí európska monitorovacia misia. Teoreticky by mal byť postoj jednoznačný: Lačinský koridor má ostať otvorený. Ak Baku porušuje medzinárodné právo a využíva hrozbu humanitárnej katastrofy na politické záujmy, únia by mala pohroziť sankciami.
Lenže minulý rok sa z Azerbajdžanu stal strategický európsky partner. Od ruských energií sme sa dokázali odpútať aj vďaka tomu, že sme energetické suroviny začali dovážať z iných karjín. Predsedníčka EK podpísala s Baku dohodu o zdvojnásobení dodávok zemného plynu. A sme tak trochu tam, kde sme boli. Energetická závislosť nás robí zraniteľnými a vydierateľnými inými štátmi.
Režim v Baku – na rozdiel od toho v Moskve – samozrejme, nie je bezprostredných bezpečnostným rizikom pre EÚ. Azerbajdžan sa nevyhráža útokom na európsku krajinu. Lenže stále je to závislosť: núti nás privierať oči nad porušovaním medzinárodného práva a agresívnymi až genocídnymi výrokmi azerbajdžanských predstaviteľov voči Arménom v Náhornom Karabachu.
Ponaučenie je zrejmé: ak chce byť Európa autonómnym medzinárodným aktérom, musí za zbaviť vonkajšej závislosti v strategicky dôležitých oblastiach – a energetika je jednou z nich. Závislosti sa nezbavíme tak, že vymeníme dílera. Ale nahradením ropy a zemného plynu inými (a environmentálne udržateľnými) alternatívami využívajúcimi lokálne zdroje.