Počnúc Venezuelou, pokračujúc Brazíliou, Argentínou, Uruguajom, Ekvádorom, Bolíviou, atď., drvivá väčšina krajín Latinskej Ameriky sa v 21. storočí prikláňa k regionálnej integrácii v rámci krajín Juhu, namiesto centralizovaného trhu a politík Medzinárodného menového fondu, ktorý diktuje nerovné podmienky extraktivizmu (procesu získavania prírodných zdrojov) v prospech Západu. A je to práve táto skúsenosť s neoliberálnymi politikami 20. storočia, pre ktorú sa väčšina latinskoamerických krajín už pred posledným bruselským stretnutím vyjadrila v neprospech vojenskej podpory Ukrajine, hoci ruskú agresiu primárne odsúdila.
Bipolárne delenie sveta na Východ a Západ práve dostáva zabrať aj v západoafrickom Nigeri. Tak ako nepokoje a prevraty v Burkine Faso a v Mali, aj zosadenie demokraticky zvoleného prezidenta Mohameda Bazouma vojenskou juntou sa nieslo v znamení odporu voči francúzskemu koloniálnemu dedičstvu, teda voči ekonomickému extraktivizmu, ktorý ako súčasť neokoloniálnych politík nastúpil po oficiálnej dekolonizácii afrických krajín.
Extraktivizmus, ako ho definuje uruguajský sociálny ekológ Eduardo Gudynas, je podstatou všetkých teritoriálnych rozporov veľkej časti neokoloniálneho sveta a veľmi často sa presadzuje pod zástavou rozvoja. Táto „zástava“ viala aj v roku 1884 v Berlíne, keď si západoeurópske mocnosti narysovali hranice svojich afrických teritórií. V plnom rozmachu viktoriánskeho obdobia padali za obeť európskeho ekonomického vzostupu životy desiatok miliónov ľudí na štyroch kontinentoch, na africkom špecificky. Dnešný Niger a krajiny západoafrického Sahelu, volajúce po odchode Francúzov, ale aj vojsk iných krajín EÚ a USA; a zároveň neochota afrických krajín jednoznačne podporiť Ukrajinu, ukazujú, že toto dedičstvo stále žije a Západ bez triezvej diplomacie nemôže očakávať priveľa ďalších spojencov. Akákoľvek ďalšia vojna by bola fatálna, najmä pre Európu.
Vladimir Putin v takejto situácii očividne vníma prítomnosť vagnerovských jednotiek v západnej Afrike ako prejav Ruskom naďalej vedenej studenej vojny na predsunutom južnom bojisku. O tom by vypovedali jeho petrohradské slová o „oslobodení afrických krajín spod neokolonializmu“. Časť vzbúrencov v Nigeri, mávajúca vagnerovskými zástavami, by mu zdanlivo dávala za pravdu. Lenže ruské vojenské násilie a plíživá ekonomická kolonizácia Čínou takisto nie sú pre Afričanov novinkou. Bývalý korešpondent z Afriky Howard French pred niekoľkými dňami pre časopis Foreign Policy v tej súvislosti napísal, že je „neodvrátiteľnou realitou, že hocijakí cudzí votrelci budú napokon odsúdení na druhoradú pozíciu, a Afričania budú po prvý raz sami určovať novú geopolitickú krajinu“.