Nejde len o klimatické zmeny, ktoré v tomto storočí povedú k nárastu priemernej planetárnej teploty (takmer určite viac ako o 1,5 stupňa, teda nad hranicu považovanú vedeckým konsenzom za „bezpečnú“). Environmentálna kríza sa prejaví aj masívnou a nezvratnou stratou biodiverzity – vyhynutím mnohých živočíšnych a rastlinných druhov – dlhotrvajúcim znečistením prostredia či zhoršením podmienok pre udržanie ľudskej civilizácie.
Časti elít sa možno splní sen o bezpečnom azyle v blízkom vesmíre (vzhľadom na stúpajúcu hladinu morí, horúčavy a extrémne búrky už súkromné ostrovy nebudú v kurze). Väčšina ľudstva však bude uväznená na chradnúcej planéte. Aj v lepšom prípade, ak sa nám podarí radikálne znížiť naše negatívne environmentálne vplyvy a obmedziť dosahy ekologickej krízy, to bude svet latentných konfliktov o zostávajúce zdroje a práva na využívanie (obmedzených) kapacít zeme.
V prvom dejstve tejto ekologickej tragédie sme už pri manažovaní tohto konfliktu zlyhali. Súčasnú mieru materiálneho a technologického rozvoja sme dokázali dosiahnuť len za cenu kumulujúceho sa ekologického dlhu. V tomto roku pripadol deň, v ktorom sme vyčerpali dostupné kapacity planéty, na druhého augusta. Na život so súčasnou mierou spotreby a produkcie znečistenia by sme potrebovali 1,7 planéty, ako je Zem. Máme však len jednu. Ďalších päť mesiacov tak žijeme na ekologický deficit: spotrebúvame zdroje, ktoré budú chýbať budúcim generáciám, vypúšťame emisie skleníkových plynov, ktoré planéta nedokáže absorbovať, a tak sa kumulujú v atmosfére, atď.
Samozrejme, nie každá krajina využíva planétu (resp. časti, ktorá jej „patria“) rovnako intenzívne. Katar vyčerpal svoj planetárny ekologický rozpočet už 10. februára, Luxembursko 14. februára. Benin to urobí až 26. decembra. Na Slovensku žijeme na ekologický deficit od 5. marca.
Rovnako nespravodlivá je distribúcia naprieč socioekonomickým spektrom. Ľudia využívajúci súkromné prúdové lietadlá si zo zdrojov planéty berú rádovo viac ako cestujúci vo verejnej doprave. Majiteľ luxusnej vily s bazénom a vyhrievanou príjazdovou cestou prispieva k rastúcemu ekologickému dlhu rádovo výraznejšie než človek v bytovke.
Zodpovednosť za ekologickú krízu nemožno oddeliť od sociálno-ekonomických (a mocenských) nerovností. A tieto nerovnosti ovplyvňujú aj našu reakciu na krízu a dizajn riešení. Tvrdenie, že zelenú transformáciu treba zastaviť či spomaliť, je perfídnym nezmyslom: ak ekologickú krízu nezastavíme, alebo aspoň nespomalíme, doplatia na to najmä chudobní a bezmocní.
Náklady transformácie budú obrovské, bavme sa o tom, ako ich spravodlivo rozdeliť. No nezabúdajme, že drvivá väčšina sa nebude môcť ukryť v strážených bunkroch v horách či kolóniách kdesi na Marse. Budeme sa škvariť na chradnúcej planéte.