To okrem impulzívnosti a nepredvídateľnosti brzdí aj zdôrazňovanie vlastného významu a následné chabé ohľady k sebaúcte druhých. Mierový život v spoločnosti, ktorá chce byť napriek nerovnostiam pokladaná za demokratickú, nie je podľa Goffmana možný bez tejto ohľaduplnosti a dodržiavania etikety občianskej rovnosti.
Sebaovládanie, samoregulácia a ani regulácia nepatrili v našich končinách k heslám, ktoré by priťahovali voličov. Dnes je to inak. Už vieme, že adorovaná deregulácia ekonomiky a sčasti aj služieb nezdvihla „všetky loďky“ a nepriniesla všetkým slobodné navigovanie životom. Aj časť bývalých obhajcov voľného trhu už uznáva potrebu regulovať niektoré základné odvetvia.
Väčšina ľudí si neželá nehybný spoločenský poriadok s predurčenosťou životných ciest. Chce štát, ktorý zaisťuje predvídateľnosť životných podmienok. V chaose nie je možné mať osobné plány a slobodne utvárať svoj život.
Otázka civilizovanosti nezastarala. Už dlhšie je témou v spojení so sociálnymi sieťami, ktoré – na rozdiel od komunikácie zoči-voči – väčšmi prajú impulzívnemu chrleniu nevôle na adresu ľudí či skupín, ktoré ani osobne nepoznáme. Situácia však nie je beznádejná a v sociálnych sieťach sú dnes zabudované nástroje, ktoré bránia správaniu hodnému zavrhnutia.
Ochrana dôstojnosti ľudí však nevyčerpáva dnešné chápanie obrany demokracie na internete. Sú to práve tri roky, čo eurokomisárka Věra Jourová ohlásila potrebu navrhovať nástroje na dosiahnutie odolnejšej a férovejšej demokracie v digitálnom priestore. Také nástroje, ktoré by umožnili regulovať sociálne siete tak, aby zabránili existencii a šíreniu nevyhovujúcich informácií.
Cesta obrany demokracie, ktorú Jourová vytýčila, je súčasťou volebného programu viacerých strán. Strana, ktorá má najväčšiu podporu medzi mladými voličmi, chce zlepšiť schopnosti štátu efektívne brániť spoločné záujmy občanov a občianok pred globálnymi digitálnymi hrozbami. Jej zámerom je posilňovať personálne a technické kapacity štátu v oblasti monitorovania a zastavovať šírenie najnebezpečnejších škodlivých dezinformácií v zárodku.
Predpokladám, že mladšie vekové ročníky tento spôsob ochrany demokracie pokladajú za nanajvýš správny. Mnohých k tomu vedie súcit s ľuďmi, ktorým ubúdajú kognitívne schopnosti. Niektorí azda pochopia, že paternalistická starosť o ideovo neškodné informácie sa nápadne podobá praktikám, ktoré tu boli pred desaťročiami, a že posilnené monitorovacie kapacity štátu môžu byť zneužité. A niektorí možno dospejú k záveru, že spochybňovanie úsudku bežných ľudí a ich samostatného uvažovania sa málo podobá na demokraciu, po akej tu ľudia túžili, a už vôbec nie na jej ochranu.