Populistické a xenofóbne reči problém nevyriešia – na Slovensku vedú pelotón, už tradične, fašisti, nacionalisti a ficovci. Väčšina ostatných sa snaží aspoň držať tempo. Nedokáže sa ale hermeticky uzavrieť (a ak by sme aj dokázali, viac to poškodí, než pomôže). Zvládnutie migračných tokov je európskym problémom, ktorý potrebuje – optimálne – európske riešenie.
Problémom je, že od rokov 2015–2016 sme sa v tejto sfére prakticky nikam nepohli. Európska únia sa nedokázala zhodnúť na funkčnom systéme rozdelenia bremena (administratívneho, finančného, spoločenského) migrácie. Pokusy stroskotali aj kvôli odporu stredoeurópskych krajín vrátane Slovenska, ktorých politická reprezentácia riešenie problému politizovala a namiesto racionálnej diskusie uprednostnila iracionálny konflikt s „Bruselom“. Zodpovednosť za riešenie je tak stále dominantne na pleciach krajín na vonkajšej hranici Schengenského priestoru (v tomto prípade južnej), prípadne na tých, ktoré sú preferovanými cieľovými stanicami migrantov.
Jediné, čo sme za tie roky dokázali, je pokus vyviezť problém za hranice únie. Po problematickej dohode s Tureckom o zadržiavaní migrantov nasledovali škandalózne pokusy o vytvorenie de facto internačných táborov v Líbyi, Maroku a najnovšie v Tunisku. Problémom je, že takýto postup úplne nefunguje – a nemôže fungovať. Európa nedokáže nepriedušne uzavrieť hranice. Aj cez ten najstráženejší plot sa dá prejsť, aspoň ak si chceme zachovať aspoň základnú ľudskosť (vo vzťahu k migrantom nám jej už, pravda, veľa neostáva).
Naivné sú aj vyhlásenia, že „problém treba riešiť tam, kde vzniká“. Samozrejme, v ideálnom svete by ľudia nemuseli utekať zo svojich domovov. V takom však nežijeme a žiť nebudeme. Ako chceme vyriešiť problém brutálnej vlády Talibanu v Afganistane? Občiansku vojnu v Eritrei? Permanentný konflikt a zločinecký režim Asada v Sýrii? Ako vyriešime problém politickej represie, prenasledovania v Iráne? A tak ďalej, a tak ďalej.
Samozrejme, mali by sme pomáhať krajinám v rozvoji či pri zvládaní humanitárnych katastrof (Slovensko, Maďarsko a ďalší by naozaj mali zvýšiť rozvojovú pomoc, aspoň na úroveň medzinárodných záväzkov). No veľký (a pravdepodobne rastúci) počet ľudí bude aj tak opúšťať domovy pre neznesiteľnú politickú či ekonomickú situáciu.
Mali by sme sa na to pripraviť. Spoločné európske riešenie vyžaduje spoločnú zodpovednosť, férový príspevok každého štátu. Samozrejme, v čase volieb je lákavejšie hulákať na sociálnych sieťach „naša krajina len pre našich ľudí“.
No, aspoň medvede majú na chvíľu pokoj.